O divotvornom hrnčeku

Boli raz dve deti, Janíčko a Anička. Nemali ani mamu, ani otca. Deti bývali samy.
Raz sa Janíčko vybral do hory na maliny. Keď tu začul hlas. Ide za ním a čo vidí? Nejaká stará žena ťahala z mokrade naložený voz. Janíčko jej ho pomohol ťahať z mokrade, ba ťahal ho až po horu.

“Čo máte v tom voze, tetuška?“ spytoval sa Janík.
„Hlinené hrnce na jarmok.“ Teta strčila ruku do voza a vybrala jeden neveľký hlinený hrnček.
„Tento ti darujem, lebo máš dobré srdce,“ povedala a podala ho Janíčkovi.
„Ďakujem, tetuška, zíde sa nám,“ potešil sa Janko.

„Ale hrnček je neobyčajný. Divotvorný. Keď mu rozkážeš: Var, hrnček, var! - sám bude variť. A keď mu poďakuješ: Ďakujem, hrnček, už dosť! - hneď prestane.“
„Tetuška, to je ten najlepší dar, aký som mohol dostať! Ďakujem vám nastokrát!“

Natešený Janko sa rozbehol domov a kričal: „Anička, Anička, dones misku a lyžice!”
Obaja si sadli k stolu a Janko rozkázal hrnčeku: „Var, hrnček, var !“
V hrnčeku zabublalo, zakypelo a hneď bol plný kaše. A či vám to len bola kaša! Keď sa už dosýta najedli, Janíčko povedal: „ Ďakujem, hrnček, už dosť!“