Krista Bendová
Rozprávka o básniacom koníkovi
(úryvok)

Možno to bolo, možno nebolo, ale isté je, že sa to všetko začalo vtedy, keď si koník Šimľo povedal:
„Prišiel čas, aby som vážne porozmýšľal, čo ja vlastne budem na svete robiť. Orať už nepôjdem, lebo namiesto mňa prišli traktory. Vycvičiť sa za jazdeckého koňa - to je pod moju dôstojnosť, počúvať kadejakých neznámych jazdcov. Vystupovať v cirkuse a robiť zo seba pred celým svetom pajáca... Nie! Ani pomyslieť! Musím si nájsť nejakú dôstojnú robotu!"
Tri dni a tri noci rozmýšľal koník Šimľo, do čoho sa dať, a na štvrté ráno vyhlásil:
„Budem básnikom! To je ušľachtilé zamestnanie, skoro také dobré ako oranie. Budem písať básne o koňoch aj o konskom živote!“
Odsťahoval sa do starej opustenej stajne a na dvere si zadným kopytom pribil vizitku:

ŠIMĽO ŠIMĽOVIČ, KONSKÝ BÁSNIK

Potom si založil okuliare, podoprel si hlavu prednými kopytami a za ďalšie tri dni a tri noci napísal takúto báseň:

Ja som konská osoba,
konských svetov ozdoba.
Z konskej srsti chvost aj hriva,
nech sa na mňa každý díva,
že som konská osoba,
konských svetov ozdoba, mihahá, mihahá...

Ked' teda bola báseň napísaná, spokojný Šimľo ju vyvesil na dvere svojej stajne. Každé zviera, ktoré išlo naokolo, pristavilo sa pred tým veľkým lajstrom a prečítalo si konskú báseň. A každé zviera sa ju ihned' naučilo naspamäť a kade chodilo, tade prednášalo: „Ja som konská osoba, konských svetov ozdoba, mihahá...“

Celý zvierací svet sa načisto zošalel za tou básňou. Kto ju ešte nevedel, rýchlo utekal pred Šimľovu stajňu, aby sa ju hned' a zaraz naučil. Mačky zabudli mňaukať, sliepky kotkodákať, kohúty kikiríkať, každý len mihahoval a zdalo sa, že v budúcnosti budú všetky zvieratká rozprávať už len konskou rečou.
O niekoľko dní povedalo však jedno malé húsa svojej mamičke:
„Mamička, prečo vravíš aj ty, že si konská osoba? Ved' ty si predsa húska a máš krásne biele pierka - a nijakú konskú hrivu na tebe nevidim..."
Stará hus otvorila od prekvapenia zobák: „Gágágá,“ zagágala po chvíli. „To moje husacie decko má vlastne pravdu! Akáže som ja vlastne konská osoba? Kopytá nemám, ani mat' nechcem... hm... je to naozaj čudné, aby hus erdžala konskú básničku...“
A hneď aj s veľkým gagotom vybehla na dvor.
A hneď aj počula, ako pri plote strašne erdží koza Rohaňa: „Ja som konská osoba, mihahá."
„A kde máš hrivu?" opýtala sa jej hus.
„Nemám hrivu, ani mať nechcem," odmékala koza. „Ja biééélu bradu mááám..."
„Tak prečo erdžíš o konských osobách?" nedala koze pokoj hus.
„Mééé,“ začudovala sa koza. „Každý erdží, nuž erdžím aj ja. Aj prasiatko erdží, že je konská osoba, aj mačička erdží, že je konských svetov ozdoba. Aj pes Bundáš včera večer míhahoval na mesiac, že má chvost a hrivu z konskej srsti..."
„Veď to je tá sprostosť!“ pokývala hlavou biela hus. „Všetci erdžíme konskú básničku, a pritom vôbec nie sme kone..."
Koza mykla bradou: „Už to mám! Ked' je Šimľo učený básnik, nech nám poradí, čo si máme prednášať. Ja by som chcela koziu básničku...“

/ lajster = papier
/ decko = dieťa