Anna Minichová

Najsladšia mandarínka

Bol chladný jesenný deň. Deti sa ponáhľali do školy. V predsieni, kde sa prezúvali, čosi krásne voňalo.
„Čo to vonia?" spýtala sa Barborka.
„Toto!" povedala mamička a podala Barborke dačo guľaté a studené.
„Mandarínka!" šťastne vydýchla Barborka. Skryla si mandarínku do vetrovky a tešila sa, ako si na nej pochuti.
O desiatej sa deti vybrali na prechádzku. Barborka išla na konci radu a vo vrecku nahmatala mandaríku. Hútala: Mandarínka je malá. Má veľa drobných mesiačikov. Ked' ju rozdelím, čo sa mi ujde? Skoro nič. Iba jeden malý mesiačik, a to je len trošku šťavy a dosť.
Barborka zaostala. Skryla sa za strom a rýchlo olúpala mandarínku. Dala si ju na dva razy do úst, až sa jej vyduli líčka.
„Barborka, kde si? Nezaostávaj!" volala pani učiteľka.
Barborka sa usilovala čo najrýchlejšie zjesť svoju mandarínku. Veľmi sa pritom mračila, lebo mandarínka bola kyslá a horkastá. Ešte dlho ju štípala na jazyku.
Keď sa deti vrátili do školy, Terezka zrazu zo svojej skrinky vybrala voňavú mandarínku. Olúpala ju a rozdelila na drobné mesiačiky.
„Nech sa páčil“ núkala deťom.
Jeden mesiačik sa ušiel aj Barborke. Bol šťavnatý, sladučký, voňavý a osviežujúci. Barborka bola presvedčená, že to bola najsladšia mandarínka na svete.