Daniel Hevier
Uzimená nočná košeľa

Bola studená noc. Mesiac vyzeral ako vajce zo skla. Na šnúre visela nočná košeľa, ktorú si ktosi zabudol vonku. Páni moji, tej vám ale bolo zima! Celá sa triasla a drkotala zubami. Nakoniec si povedala:
„Čo tu budem mrznúť! Pôjdem sa trochu prebehnúť, aby som sa zohriala!"
Zoskočila zo šnúry a poskakovala po dvore. Robila dlhočizné skoky ako nejaký klokan. To vám bolo smiešne! Ale pán, ktorý sa neskoro v noci vracal domov, si pomyslel čosi celkom iné.
„Pomóc! Duch! Strašidlo v nočnej košeli!“ kričal. A už ho nebolo. Schoval sa v najbližšom dome. Potom sa už po zotmení nikdy viac vonku neukázal.
Ale nočnej košeli sa to náramne zapáčilo. Nechcela sa vrátiť do postele. Odsťahovala sa na najbližšiu zrúcaninu a tam sa dala zamestnať ako hradné strašidlo.