Milan Ferko
Ufák (úryvok)

Martin a plch Šalabingo sa na terase zhovárali o hviezdach, a preto si aj o hviezde zaspievali:
	Do vesmíru, do vesmíru
	letí naša loď
	a ty, hviezda rozžiarená,
	na zem, na zem poď.
	Pomaly sa dolu znášaj
	na náš zemský svet,
	strčíme ťa do lampáša,
	svieť nám, svieť nám, svieť!
Potom plch Šalabingo porozprával, aké fígle vymyslel proti vevericiam, aby cez deň nepojedli všetky lieskovce. Vtom sa z neba zniesol veľký svetlý kotúč.
„Meteor!“
„Alebo vlasatica. A letí rovno k nám.“
„Skryme sa. Je to družica. Padne na nás."
„Nie, je to ufák,“ rozhodol Martin. No predsa len sa utiahol so Šalabingom do kúta terasy.
Najvyšší čas! Na terasu sa znášal okrúhly svetielkujúci predmet. Mäkko pristál na troch pružných, strunových nohách. Rozsvietil dva reflektory. Rozkrútili sa. Ked' objavili schúleného Martina a Šalabinga, cvak, hned' sa zastavili.
„Du jú spík ingliš?" ozval sa trhavý bezfarebný hlas, akým hovoria roboty. Martin a Šalabingo len čušali.
„Parlé vú fransé?" zaznela druhá otázka.
Ani na tú nevedel prekvapený Martin odpovedať.
„Gavaríte pa rúsky?"
Až teraz Martin pochopil, čo sa ufák spytuje. Spadol z neho strach i tréma. Pokojne oznámil:
„U nás sa hovorí po slovensky."
V ufákovi to zašumelo, zasvetielkovalo. Po chvíli sa ozval:
„Ta dze še nachadzam? Ta hutorce!"
„Pán ufák, hutorí sa len na východnom Slovensku.“
V ufákovi to znova zašumelo, zasvetielkovalo a po chvíli sa ozval:
„Enem mi pjekne a dúvjerne oznámce, co je to za pekuo, kdze sem se znésel."
„To nie je nijaké peklo, ale rekreačná oblasť Harmónia pri Modre a my tu nehovoríme záhoráčtinou, ale spisovnou slovenčinou."
V ufákovi to znova zašumelo, zasvetielkovalo a potom zaznelo:
„Ráčte mi prepáčiť, mal som zle zapojený rečový register.“
Tu sa Martin obradne spýtal:
„Čomu môžeme ďakovať za vašu milú návštevu, pán ufák?"
„Viete, ja sa volám Džundži-Džundži," rozhovoril sa ufák, „a zostrojili ma v Japonsku. Inžinier Micubiši ma skonštruoval pre svojho syna Tošitaru. No už pri prvej skúške som sa pokazil. Ako som prelietal neďaleko vás, akýsi poľovník, či skôr pytliak vystrelil na sovu, netrafil, no mne odstrelil koniec antény. Stratil som spojenie s Tošitarom a núdzovo som pristál u vás.
„Čo teraz?" mračil sa Martin. Rozhodol sa, že prestane ufákovi vykať.
„Ako by sme ti mohli pomôcť, Džundži-Džundži?"
„Prečo hovoríš v množnom čísle mohli, keď si sám? To je u vás taký zvyk hovoriť si ako králi- My, Dobrodej Prvý?"
„Nie, my sme dvaja. Ja som Martin a tuto," vytiahol spoza chrbta naľakaného plcha -je Šalabingo. Sme dobrí kamaráti, môžeme ti pomôcť, len povedz, že ako."
Džundži-Džundži si posvietil na Šalabinga a hned' zhasol.
„Čožeby zmohol taký drobček!"
„On väčšmi ako ja,“ zastával sa Martin kamaráta. „On vidí aj v tme."
„Áno? To je výborné! Nešiel by mi pohľadať koniec antény?"
„Prečo nie?" výskočil Šalabingo. „Už aj bežím zburcovat' všetky plšie rodiny."
Nikdy nijaké plchy nedosiahli taký výkon ako Šalabingovi rodičia, súrodenci, strýkovia, tety, ujovia, bratanci a sesternice. Prekutali všetky hory od Bratislavy po Modru, od Pezinka po Malacky. Nevynechali jediný strom, jediný krík. No až v stračom hniezde pod Zámčiskom našli stratený koniec antény. Straky sú už také, ulakomia sa na všetko lesklé.
Martin práve sníval krásny sen, že Džundži-Džundži uňho zostal, že Martin mu dal nabiť batérie a lieta s nim na hviezdy, keď vtom - du-du-du-dup!
Dohovorený signál. Rýchlo vstal a letel na terasu.
„Je to ono?"
Zarosený, upachtený Šalabingo mu podával koniec antény.
„Neviem," povedal rozospatý Martin. Stlačil žltý gombik na spínači lietajúceho robota.
Umelé oči sa matne rozsvietili.
„To je ono!" roztancovali sa ufákovi nohy-strunky.

 plch = drobný lesný hlodavec 	/ hutorce (nárečovo) = povedzte
/vlasatica = kométa 			/ záhoráčtina = Západoslovenské nárečie
/ čušali = boli ticho 			/zburcovať = zobudiť zo spánku