Jana Bodnárová
Ako sme čakali Vianoce

Začala sa tuhá zima. Na zem ustavične padali snehové vločky. Sneh sa kopil v záhradách i na dvoroch ako citrónová zmrzlina.
Večer vo vykúrenej kuchyni pomáhala Sabínka mamičke namotávať do klbka vlnu, aby jej mohla upliesť červený svetrík. Pavlínka sedela pri stole a kreslila mamu. Spod jej pasteliek vyšla na papier veľká bába, ktorá držala na končeku prsta vianočný stromček. Blížili sa totiž Vianoce.
„Ako vlastne budem vedieť, že je tu už sviatočný deň?" spýtala sa Sabínka.
„Áno, mami! Ako budeme vedieť, že už prišli Vianoce?" bola zvedavá aj Pavlínka.
„Keď vám v uškách začnú zvoniť zlaté zvonce, vy zvedavé dievčence," povedala mama ako nejakú básničku. „Ale poznáte to i podľa vôní," nadýchla sa zhlboka a ďalej trpezlivo navíjala červenú vlnu okolo klbka.
Sabínka ukázala prstom do tmavého obloka, za ktorým sa krížom-krážom zmietali chuchvalce snehových vločiek. A určite vďaka vydarenému maminmu obrázku povedala Pavlínke:
„Pozri sa do okna a uvidíš, ako tancujú černokňažníčky s černokňažníkmí. To nakresliť nedokážeš!" mraštila nos Sabínka a prefíkane prižmurovala oči.
„Buch, buch, buch... nemyslí na to, nič si z toho nerob!“ prihováralo sa Pavlínke jej rozbúchané srdiečko. A Sabínka žmúrila očami ešte väčšmi a to už Pavlínka nevydržala.
Ústami, nosom a oboma dlaňami sa oprela o okenné sklo. Hú! Postavy v bielych závojoch, s čiernymi dierami namiesto úst a s veľmi divými očiskami výskali a vírili vonku sneh v krkolomnom tanci. Naťahovali dlhé bledé ruky k Pavlínke, a keby nebolo pred jej tvárou sklo, možno by ju vtiahli medzi seba, vláčili v ľadovom vetre a premenili na ľadové dievčatko.
Lenže panáčik Strášik nemal dnes moc, pretože nablízku bola mama. A keď Pavlínku pošteklili na líce jej vlasy, ktoré ustavične voňali čímsi ako čaj, Strášik celkom zaliezol do svojej tajnej skrýše kdesi v Pavlínkinom brušku.