Mária Ďuríčková
Studená návšteva

Minulú stredu prišla do triedy pani Zima. Len tak mne nič, tebe nič. Možno zo zvedavosti, možno zablúdila, ktovie. Stala si na stupienok a spytuje sa:
„Deti, poznáte ma?"
„Ty si Zima,“ vravia deti a dúchajú si na prsty.
„Ste bystré deti, také ja rada," vraví Zima. „A keď je tak, nuž sa spolu zabavíme, chcete?"
„Chceme, chceme!" kričia deti a drkocú zubami.

Dýchla Zima na luster - a tu z neho začal rásť cencúľ, dlhý, dlhočizný až po samú zem. Odlomila Zima z cencúľa, dala Paľkovi a Katke. Odlomila druhý raz, dala Žofke a Betke. Odlomila a dala, odlomila a dala. Všetci dostali po kúsku. Cencúľ bol studený, až na zuby oziabalo, ale sladký ako s medom.
Potom Zima dupla nohou, a tu sa pomedzi lavice spravila kĺzačka. Pustil sa po nej Ďurko, preletel ako blesk. Pustila sa Dorotka, spadla a šmýkala sa po nohaviciach. Smiali sa deti, smiala sa Dorotka - neplakala, kdeže! - a smiala sa aj Zima. Vytiahla z vrecka veľkú snehovú hviezdičku a prilepila ju Dorotke na čelo. Mali ste vidieť, ako jej pristala! Vyzerala s tou hviezdičkou ako Pyšná princezná.
Škoda, že sa Zima nezdržala v triede dlhšie - po hodine odišla. Alebo sa jej zunovalo, alebo v kotolni už opravili kotol. Jedno z toho.

/ luster = visiaca lampa
/ zunovalo sa jej = prestalo ju to baviť