Daniel Hevier
Saxofón, ktorý dostal nádchu

Pán Hubert so saxofónom pod pazuchou sa ponáhľal na džezový koncert. Saxofón je zlatý, a keď svieti slnko, dookola hádže slnečné prasiatka.
Teraz však slnko zašlo a začalo pršať. Čože, pán Hubert mal nepremokavý klobúk, ale saxofón načisto zmokol. Do nosa mu vošla nádcha. A ešte k tomu taká poriadna, že by zložila aj slona! A tak sa stalo toto:
Keď pán Hubert spustil na koncerte svoje saxofónové sólo, namiesto tónov sa z prechladnutého saxofónu ozvalo HAPČÍ! A potom ešte raz! A ešte raz! Obecenstvo uveličene tlieskalo, volalo na slávu a pán Hubert sa nechtiac stal vynálezcom nového hudobného nástroja - hapčifónu.




Ladislav Kuchta
Bláznivá metelica

Čudná hudobníčka je tá metelica. Hrá na studených, štipľavých harfách bez strún. Jej ťahavým melódiám ťažko rozumieť. Ani spievať sa podľa nich nedá. Lebo zavše hrá falošne, zavše zas žalostne vyje ako svorka hladných vlkov za mesačnej noci.
No ona ešte aj stromy pojíma do zúrivého tanca. Chce, aby s ňou šalelo všetko. A keď mocné stromy odmietajú tancovať s ňou pri takej muzike, núti ich, aby sa jej aspoň klaňali, aby aspoň zborovo hvízdali podľa jej nôty.
V najväčšej zlosti divo naháňa sneh. Dakde ho vymetá, inde zas vháňa, akoby chcela zahladiť stopy po svojich bláznivých radovánkach.
Naostatok pomaly tíchne a kamsi sa poberá. Ktovie kam. Ľaká sa slnka. Pred jeho hrejivými dlaňami hneď skrotne. Alebo už tuší, že to bol jej posledný tanec, že onedlho nám už na dvere zaklope jar.