Jozef Pavlovič
Ako si zima našetrila snehu

„Ej, ale ja ten svet prekvapím!" povedala si pani Zima s fígľom v očku a celý december, január, február neutrúsila ani vločku.
„Kúska radosti sme si ešte tejto zimy neužili,“ sťažujú sa deti začiatkom februára.
„Načo sme si chystali sánky a lyže? Načo si robíme plány? Ako si postavíme snehuliaka, keď snehu niet a niet?"
Deti však pani Zime krivdili. Ona tiež má svoj plán, a preto si sneh šetrí. Nechce tentoraz rozdávať radosti po troškách, chce svetu poskytnúť radosť jednu jedinú, no veľkú ako obloha.
A tak sa pani Zima rozsnežila až posledného februára. Najprv sa sypali malé vločky, potom veľké, potom obrovské. Napokon padali mali Snehuliaci.
„Čo si postavíme zo snehu, keď snehuliakov už máme ako maku?" radia sa deti.
Rozhodli sa, že si zo snehu postavia veterný mlyn.
„Kde však naň zoberieme vrtuľu?“ starajú sa.
Dlho si však hlavy lámať nemuseli. Z neba spadla obrovitá vločka a prilepila sa na mlyn miesto vrtule. Krásna vločková vrtuľa sa začala vo fujavici krútiť a deti začali do mlyna nosiť sypký sneh. Mlyn ho mlel na samé biele veci: na bielu múku, na biely cukor, na bielu soľ.
A keď už toho cukru, soli, múky boli plné polia a lúky, začal mlyn zo snehu mlieť biely mak. Anjelsky bielym makom posýpame rezance, aby neboli také čertovsky čierne.“

/fígeľ = žart
/ rozsnežila sa = začala husto snežiť