Hana Zelinová
Mňau, mňau, mňau...

Na náš dom a na náš dvor napadal sneh. Pes Dunčo zaliezol pred ním do búdy a kohút s kačkou do drevárne. Mačka Micka sa na nich dívala z kuchynského obloka.
„Strachopudi! Boja sa snehu," pomyslela si. „Ja im ukážem, že sa snehu nebojím! Pobehám po ňom hore-dole a ešte ďalej, nech vidia - pes Dunčo, kohút aj kačka -, aká som smelá!"
Tak aj urobila. Vybehla z teplej kuchyne na dvor a fujasmatias! Pobehala po dvore raz, dva razy, a keď bol už sneh plný jej stôp, od radosti zamňaukala, akú to krásu vytvorila. A nielen to. Pomyslela si, že takú krásu urobí aj v záhrade a z nej po roličke až po les.
Tak aj urobila. Behala po záhrade od čerešne po hrušku, od ríbezľového kríčka po egrešový a po roličke až po les. V lese mačka Micka zablúdila a nemala sa koho opýtať, ako sa dostane domov, lebo pes Dunčo spal v búde a kohút s kačkou v drevárni. Okrem toho začalo snežiť a stmievať sa. Neborká mačka Micka od strachu, čo sa s ňou stane, a z túžby po teplej kuchyni začala nahlas mňaukať: „Mňau, mňau, mňau..."

Prvé mňau znamenalo: „Pomoc!“
Druhé mňau znamenalo: „Kamaráti, hľadajte ma!“
A tretie mňau znamenalo: „Psík Dunčo, kohútik, kačička, už si nikdy nebudem namýšľať, že som najšikovnejšia spomedzi vás!

Prvé mňau začul Dunčo. Druhé počul aj kohút a tretie už počuli všetci traja.
„Musíme mačke Micke pomôcť, ale ako, keď ja po snehu neviem chodiť?" povedal kohút.
„Ani ja, ani ja!" povedala kačka.
„Pôjdem ja," povedal Dunčo. „Ja viem behať po snehu a viem aj to, kde je mačka Micka. V lese!"
Tak aj urobil. Prebehol cez záhradu i roličku a vbehol do lesa.
„Micka, kde si? Prišiel som po teba, lebo je nám na dvore bez teba smutno.
„Tu som!' potešila sa Micka a pustila sa za Dunčom späť ku kamarátom.
Odvtedy sa Micka snehu bojí, a keď nemusí, z kuchynského obloka nezlezie.

/fujasmatias (umelecky) = utekala, zmizla
/ rolička = malé pole