Slovenská ľudová rozprávka
Janko Hraško

Bol raz jeden gazda aj s gazdinou a tí nemali deti. Raz sa vybral muž pole orať a žena doma varila obed. Tu jej prišlo preberať hrach, lebo chcela navariť hrachovej polievky. Ako tak preberá ten hrach, len si vzdychne: „Ach, keby som aspoň takého syna mala ako tento hrášok."
Žena postavila polievku, nastrúhala zemiaky na halušky, behala po kuchyni a bedákala:
„Ach, božemôj, ktože mužovi na pole obed zanesie?"
„Ja, mamo!" skríklo voľačo spoza pece.
Hlas ako zvon, ale nikde nikoho. Gazdiná sa obzerá a mrmle si:
„Ale ktože si, kdeže si?"
„A či ma nevidíte?" odpovedalo to.
„Ja som to, mamo, ja, váš syn Janko!" kričalo chlápätko a mávalo rúčkami. Bol to taký malý chlapček ani hráštek, s očami ako lopáriky, len sa mu tak ligotali.
Mať sa dobre prizrela, a keď sa do vôle naprizerala, videla, že ten krikľúň je chlapček veľký ako hráštek, jej naozajstný synček - Janko Hraško.
„No, mamo,“ kričí, „len mi dajte najesť, potom zanesiem aj otcovi."
Naradovaná mať mu doniesla plnú misku halušiek a on sa od nej nepohol, kým sa dno misky neligotalo ako zrkadlo.
Potom mu matka uviazala do plachtičky misu halušiek pre otca, zavesila ju na chrbát, pod pazuchu strčila lyžicu a vidličku. Hrniec s polievkou si vzal Janko do ruky a šiel do poľa.



Vykračoval si hvízdajúcky, až prišiel k jednému potoku. Tu sa začal škrabať za uchom, lebo nevedel, ako prejsť cez vodu. Napokon si sadol do lyžičky ako do člnka, zavesloval vidličkou a šťastlivo sa preplavil na druhý breh.
Potom vzal nohy na plecia a hybaj krížom cez pole, len sa tak za ním prášilo. Iba keď sa mu pri tom behu batoh prevážil na jednu stranu, potkol sa o hrudu a bác! Spadol do brázdy. Hrniec sa mu rozbil a on sa začal topiť v polievke.  Ale to by nebol Janko Hraško, keby si nevedel rady. Vytiahol vidličku, oprel sa o ňu ako o žrď a počkal, kým polievka neodtiekla. Ale najhoršie ešte len prišlo, lebo sa z tej brázdy nemohol nijakovsky vymotať. Čo neurobil?
Z halušiek si vystavil most a tak sa voľákosi po biede, po psote vydriapal navrch a pokračoval v ceste.

Otca uvidel už zďaleka a kričal:
„Ňaňo, ňaňo, ňaňko môj, nesiem vám jesť!"
„Čo to, kto to kričí?" čuduje sa gazda. Len keď zbadal misu a nikoho, čo by ju niesol, zvolal:
„Kdeže si, ktože si?"
„A či ma nevidíte? Veď som to ja, váš synček, váš Janíček."
Otec sa veľmi začudoval tým rečiam, lebo doma žiadneho syna nenechal. Ale ako bolo, tak bolo, keď sa mu Janíček spod misky ukázal, nuž ho len vybozkával a vystískal.
Keď sa do vôle natešili, dal Janko otcovi halušky. Otec sa ho predsa len opýtal:
„A či si mi žiadnej polievky nedoniesol?"
„A veru nie, ňaňko, lebo prišiel pes, rozbil mamke hrniec, nuž vám nič neposlala."
Ale otec spozoroval klamstvo, lebo synček bol celý mastnou polievkou pooblievaný, a nahneval sa. Janko nečakal dlho, zobral nohy na plecia, utekal k volom a jednému skočil do ucha.
Po chvíli začal otec orať, keď sa odrazu Hraško rozkríkne volovi v uchu:
„Hejsa, no, hejsa!"
Len vtedy ho otec zbadal, nuž prišiel k nemu a poriadne ho vyšticoval, že mu voly vyplašil. Potom už Janko otcovi voly dobre poháňal, nuž si ho len pochvaľoval.



Vtom išiel tadiaľ jeden pán na koni, ktorý sa veľmi začudoval, keď počul hlas, ale pohoniča nikde. l prosil sedliaka, aby mu prezradil, čo to, kde to kričí. Gazda pánovi všetko vyrozprával a ukázal mu syna vo volovom uchu. Pán sa veľmi čudoval a zaumienil si, že chlapca musí dostať. Začal sa teda so sedliakom jednať, aby mu chlapca prepustil. Ale tento ho ani za všetky poklady sveta prepustiť nechcel. Vravel pánovi:
„Veď je to celé moje potešenie na tomto svete! "
A krútil hlavou, že nepredá a nepredá. Keď mu však Janko pošepol do ucha:
„Len ma, ňaňo, predajte, veď ja mu ujdem," naveľa-naveľa ho za sto dukátov predal.

Pán zavrel Hraška do mešca medzi samé dukáty, mešec strčil do vreca, vrece prehodil koňovi cez chrbát, vyskočil do sedla a odcválal. Ani netušil, že ho za chamtivosť čaká trest. Hraško o krátky čas vybral z halienky nožík a na mešci i na vreci prevŕtal dierku. Najprv z mešca pospúšťal všetky dukáty a nakoniec sa aj on spustil na zem.
Ľahko sa mu nazad triafalo, keď mu dukáty ukazovali cestu. Ledva ich stačil zbierať a domov odniesť.
Rodičia zatiaľ celi nešťastní sedeli doma, čo sa báli, či sa ich milovaný synáčik ešte vráti. Keď už načisto strácali nádej, zrazu začuli krik:
„Ňaňo, ňaňko, či som vám dobre nepovedal, aby ste ma predali? Teraz máte aj peniaze, aj syna!"
Gazda s gazdinou sa radovali a radovali a od samej radosti objímali navráteného a oplakaného syna.
Potom si už všetci traja nažívali v šťastí a radosti, varili halušky a dlho-dlho žili - hádam až do týchto čias, ak nepomreli. A kto tomu neverí, nech tam beží!

Rozprávka v podaní Pavla Dobšinského

/ brázda = jarček vyoraný pluhom
/ nijakovsky = nijako
/ voľákosi = nejako
/ po psote = po biede
/ vyšticoval = vyťahal za vlasy
/ prepustiť = predat'
/ naveľa-naveľa = horko-ťažko
/ mešec = vrecko, ktoré sa zatvára stiahnutím šnúrky
/ dukát = zlatá minca