Milan Labuda
Jarný podvečer v lese

V tichu jarného podvečera sa hrabankou sunie kôpka tŕňov, kníše sa zboka nabok, chrúme, funí, mľaská a prská. Mladá ježuľka si práve zháňa niečo pod zub.
Zhltla už dve tučné mnohonožky, chrumkavého chrobáka, malú žabku, ale ešte vždy sa jej máli. S ňufáčikom pri zemi snorí, prevracia lístie, kúsky práchnivej kôry, kamene. Fučí, že ju počuť až na druhú stranu lesa. Tam si práve líška rovnako usilovne zháňa potravu. Keď začuje funenie, zdvihne ryšavú hlávku, zastrihá uškami a poďho! Ježicu v okamihu vypátra. Priskočí k nej, ale vtom sa zháči. Pri nohách jej leží pichľavé klbko. Opatrne sa ho dotkne labkou, ale nech ho obracia z ktorejkoľvek strany, všade len samé bodliaky... A pichajú až strach! Ani pomyslieť, aby doň zahryzla!
Ježuľa svojimi krátkozrakými očami pred chvíľou možno postrehla pohyb alebo jemným ňufáčikom zavetrila nebezpečenstvo. Ako áno, ako nie, zmysly ju pred líškou včas varovali. Svaly okamžite reagovali na signál nebezpečenstva: stiahli nôžky i ňufáčik k chvostu a vďaka mohutnému podkožnému svalovému vaku sa tielko premenilo na guľu, z ktorej na všetky strany trčali vztýčené ostne. Nezostala medzi nimi jediná medzierka, jediný nechránený kúsok tela. Svaly sa zovreli tak silno, že sa pichľavé klbko nedalo rozbaliť.
Líška si teda šla hľadať večeru inam. Klbko chvíľu nepohnute ležalo. Potom sa pohlo, opatrne sa vystrčil lesklý čierny ňufáčik, za nim drobné očká. A batôžtek ostňov sa už zase bezstarostne kolíše lesom a hlučne snorí ďalej. Kým sa nasýti, požerie toho neúrekom.

/ hrabanka = opadané lístie
/ mnohonožka = drobný živočích (článkonožec)
/ snorí = hľadá