Krista Bendová
O načisto obrátenej krajine (úryvok)

Začalo sa to tak, že som sa pobral do sveta. A hneď po prvých ôsmich kilometroch ma začali bolieť nohy. Sadol som si teda na kraj cesty a zaplakal:
„Ach, ja nešťastný Osmijanko, akože pôjdem do sveta, keď nohy sú jediný môj dopravný prostriedok a zdá sa, že by potrebovali generálnu opravu?!"
V tej chvíli sa ozvalo tiché, ale energické: „Hav! Hav-hav!"
Pozrel som tým smerom a uvidel som psa! Hlava maličká, bruško väčšie. Vyzeral ako chlpatá ležatá osmička, samozrejme, na štyroch labkách.
„Vitaj, havkáč!" povedal som tej brechajúcej osmičke. „Ako sa voláš a prečo na mňa brešeš?"
Psia osmička zavrtela chvostíkom a odbrechala:
„Ahoj, Osmijanko! Nepoznávaš ma? Ja sa predsa volám Osmidunčo, som tvoj osmičkový pes a vôbec na teba nebrešem, ale sa s tebou slušne rozprávam!“
„Prepáč!“ povedal som. „Naozaj sa teším, že ma konečne vyňuchal môj vlastný pes. Ale ja idem do sveta a bolia ma nohy."
Osmidunčo zastrihal uškami:
„To je maličkosť, kamarátik! Ved' každá normálna bytosť - okrem stonožky - má predsa dve predné a dve zadné labky. Ja napríklad chodím po štyroch. Ty chodíš len po zadných. Tak si to na chvíľku vymeň!"
Urazil som sa:
„No dovoľ! Predsa nebudem chodiť po štyroch!“
Osmidunčo zavyl:
„Panemôj, akí sú len tí ľudia nechápaví! Nechoď po štyroch, ale po dvoch!
Lenže po predných!"
Zamyslel som sa:
„Pravdu máš, Osmidunčo! Ved' ja môžem chodiť aj po rukách!"
Postavil som sa teda na ruky a urobil niekoľko rukokrokov. Vtedy sa so mnou
zakrútil celý svet, celý svet sa mi načisto obrátil a - bum!
Hŕŕŕ! Pras! Fras! Našiel som sa v načisto obrátenej zázračnej krajine. Aj so svojím verným Osmidunčom tiež načisto obráteným hore labkami. Rozhliadol som sa. Pánajána, to som ešte nevidel! Vyzeralo to ako zemská krajina, ale určite to nebola zemská krajina, lebo zem som videl nad hlavou a oblaky so slnkom aj s vrabcami a škovránkami boli mi rovno pod topánkami. A po nebi, teda vlastne po obrátenej zemi - frčali autá, lenže tiež hore kolesami a pospiatky. Hlava sa mi z toho trochu zakrútila a vravím Osmidunčovi:
„Zdá sa, že sme v ryžovom nákype, čiže v katastrofálnej situácii! Čo budeme robiť v tomto prevrátenom svete?"
A pretože pes je po človeku najrozumnejšie zviera, Osmidunčo povedal:
„Hav! Iné kraje, iné zvyky! Musíme sa prispôsobiť miestnym pomerom!" A môj verný pes vykročil smelo dozadu s labkami vo vzduchu. Ani sa mu nezaplietli. Vykročil som teda za ním tiež dozadu a po predných labkách... pardon, po rukách.
„Dobre," zahundral som Osmidunčovi. „Budeme sa prispôsobovať. Ale najprv treba kúpiť aspoň chlieb, lebo som hladný.“

Uvideli sme dvanásťposchodový panelák, hore na prízemí obchod s nápisom: NÍVARTOP MOD.
„To je zrejme DOM POTRAVÍN - ako sa tak na to dívam odzadu," povedal som Osmidunčovi. „Poďme dnu!"
Vošli sme na dvanáste poschodie a vybehli hore na prízemie, rovno do obchodu.
„Dobrý deň," pozdravili sme sa slušne potápačovi, ktorý sedel na hlave pod pultom. „Prosíme si kilo chleba."
Potápač sa k nám slušne obrátil chrbtom a vraví:
„Neviete čítať? Toto je predsa nivartop moD, čiže Dom potravín, povedané vašou cudzou rečou. Tu sa odjakživa predávajú klince, pripináčiky a špagát. Chlieb si môžete kúpiť v obchode s obuvou."
Trocha ma striaslo od prekvapenia, ale pískol som na Osmidunča a o chvíľu sme zastali pred obchodom IVUBO MOD - čiže DOM OBUVI. Predávali v ňom naozaj chlieb!
„Prosím si kilo čerstvého chleba,“ povedal som zubnému lekárovi, ktorý tam predával. Zubný lekár mi podal chlieb, tvrdý ako skala. Keď videl môj zhrozený pohľad, povedal:
„Vidím, že ste cudzinci. Poučím vás teda. Chlieb, ktorý u nás vyrábame, je načisto tvrdý, po dvoch dňoch však načisto zmäkne. Na tretí deň bude teplý a vtedy najneskôr ho musíte zjesť, lebo na štvrtý deň by ste z neho mali cesto, na piaty deň múku a na šiesty - pšenicu. My sme totiž načisto obrátená krajina, to je naša pýcha!"
„To nič!" povedal som. „My sa prispôsobíme. Beriem teda chlieb. Koľko platím?"
Zubný lekár vyvalil oči- to jest vošli mu skoro celé do hlavy.
„U nás predsa kupujúci neplatí!" povedal celkom zhrozený našou nevedomosťou. „Keď si u nás niečo kúpite, zaplatíme my vám!“ a zubár mi podal chlieb a k nemu peniaze.

Hlava sa mi znova zakrútila a zmizli sme aj s Osmidunčom ako blesk dole komínom, čiže preč.
„Hav!" povedal môj verný pes. „Ten chlieb sa vôbec nedá rozhrýzť. Poďme niekam, kde dávajú obedy!"
Išli sme. Tam, kde bolo napísané ŇELÁDEJ - čiže JEDÁLEŇ - vyrábali motocykle. Po dlhom blúdení sme sa dozvedeli, že obedovať môžeme v bufete zvanom YDEJ - čiže JEDY. Naozaj, pri obrátených stoloch sedelo dole hlavou plno ľudí.
Tiež sme si sadli a tiež dole...