Krista Bendo
O načisto obtenej krajine (úryvok)

Začalo sa to tak, že som sa pobral do sveta. A hneď po prvých ôsmich kilometroch ma začali bolieť nohy. Sadol som si teda na kraj cesty a zaplakal:
Ach, ja nešťast Osmijanko, akože pôjdem do sveta, keď nohy jedi môj doprav prostriedok a zdá sa, že by potrebovali generálnu opravu?!"
V tej chvíli sa ozvalo tiché, ale energic: „Hav! Hav-hav!"
Pozrel som tým smerom a uvidel som psa! Hlava malič, bruško väčšie. Vyzeral ako chlpa leža osmička, samozrejme, na štyroch labkách.
Vitaj, havkáč!" povedal som tej brechacej osmičke. „Ako sa voláš a prečo na mňa brešeš?"
Psia osmička zavrtela chvoskom a odbrechala:
Ahoj, Osmijanko! Nepozvaš ma? Ja sa predsa volám Osmidunčo, som tvoj osmičko pes a bec na teba nebrešem, ale sa s tebou slušne rozpvam!“
Prepáč!“ povedal som. „Naozaj sa teším, že ma konečne vyňuchal môj vlast pes. Ale ja idem do sveta a bolia ma nohy."
Osmidunčo zastrihal kami:
To je maličkosť, kamatik! Ved' kaž normálna bytosť - okrem stonožky - predsa dve pred a dve zad labky. Ja napríklad chodím po štyroch. Ty chodíš len po zadných. Tak si to na chvíľku vymeň!"
Urazil som sa:
No dovoľ! Predsa nebudem chodiť po štyroch!“
Osmidunčo zavyl:
Panemôj, a len ľudia nechápa! Nechoď po štyroch, ale po dvoch!
Lenže po predných!"
Zamyslel som sa:
Pravdu máš, Osmidunčo! Ved' ja žem chodiť aj po rukách!"
Postavil som sa teda na ruky a urobil niekoľko rukokrokov. Vtedy sa so mnou
zaktil ce svet, ce svet sa mi načisto obtil a - bum!
Hŕŕŕ! Pras! Fras! Našiel som sa v načisto obtenej zázračnej krajine. Aj so svojím verným Osmidunčom tiež načisto obteným hore labkami. Rozhliadol som sa. nana, to som te nevidel! Vyzeralo to ako zems krajina, ale určite to nebola zems krajina, lebo zem som videl nad hlavou a oblaky so slnkom aj s vrabcami a škovránkami boli mi rovno pod topánkami. A po nebi, teda vlastne po obtenej zemi - frčali au, lenže tiež hore kolesami a pospiatky. Hlava sa mi z toho trochu zaktila a vravím Osmidunčovi:
Zdá sa, že sme v ryžovom kype, čiže v katastrofálnej situácii! Čo budeme robiť v tomto prevtenom svete?"
A pretože pes je po človeku najrozumnejšie zviera, Osmidunčo povedal:
Hav! I kraje, i zvyky! Mume sa prissobiť miestnym pomerom!" A môj ver pes vykročil smelo dozadu s labkami vo vzduchu. Ani sa mu nezaplietli. Vykročil som teda za ním tiež dozadu a po predných labkách... pardon, po rukách.
Dobre," zahundral som Osmidunčovi. „Budeme sa prissobovať. Ale najprv treba piť aspoň chlieb, lebo som hlad.“

Uvideli sme dvanásťposchodo panelák, hore na príze obchod s pisom: VARTOP MOD.
To je zrejme DOM POTRAVÍN - ako sa tak na to vam odzadu," povedal som Osmidunčovi. „Poďme dnu!"
Vošli sme na dvanáste poschodie a vybehli hore na prízemie, rovno do obchodu.
Dob deň," pozdravili sme sa slušne popačovi, kto sedel na hlave pod pultom. „Prome si kilo chleba."
Popač sa k nám slušne obtil chrbtom a vra:
Neviete čítať? Toto je predsa nivartop moD, čiže Dom potravín, poveda vašou cudzou rečou. Tu sa odjakživa preva klince, pripičiky a špagát. Chlieb si žete piť v obchode s obuvou."
Trocha ma striaslo od prekvapenia, ale pískol som na Osmidunča a o chvíľu sme zastali pred obchodom IVUBO MOD - čiže DOM OBUVI. Prevali v ňom naozaj chlieb!
Prosím si kilo čerstho chleba,“ povedal som zubmu lerovi, kto tam preval. Zub lekár mi podal chlieb, tvr ako skala. Keď videl môj zhroze pohľad, povedal:
Vidím, že ste cudzinci. Poučím vás teda. Chlieb, kto u nás vybame, je načisto tvr, po dvoch dňoch však načisto zmäkne. Na tre deň bude tep a vtedy najneskôr ho mute zjesť, lebo na štvr deň by ste z neho mali cesto, na piaty deň ku a na šiesty - pšenicu. My sme totiž načisto obte krajina, to je naša cha!"
To nič!" povedal som. „My sa prissome. Beriem teda chlieb. Koľko platím?"
Zub lekár vyvalil oči- to jest vošli mu skoro ce do hlavy.
U nás predsa kupuci nepla!" povedal celkom zhroze našou nevedomosťou. „Keď si u nás niečo pite, zaplame my vám!“ a zubár mi podal chlieb a k nemu peniaze.

Hlava sa mi znova zaktila a zmizli sme aj s Osmidunčom ako blesk dole konom, čiže preč.
Hav!" povedal môj ver pes. „Ten chlieb sa bec ne rozhrýzť. Poďme niekam, kde va obedy!"
li sme. Tam, kde bolo nasa ŇEDEJ - čiže JELEŇ - vybali motocykle. Po dlhom blúde sme sa dozvedeli, že obedovať žeme v bufete zvanom YDEJ - čiže JEDY. Naozaj, pri obtených stoloch sedelo dole hlavou plno ľu.
Tiež sme si sadli a tiež dole...