Dana Hlavatá
O lietajúcom papieri

Lukáško si vykračoval po chodníku a s chuťou hrýzol čokoládu. Papier z nej odhodil na zem, ani sa neobzrel, kam spadol. Papier vyletel do vzduchu,“ len čo sa doň oprel vietor. Š-ííí-k! A už ho nebolo. Vznášal sa nad Lukáškovou hlavou. Lukáš si ho nevšímal. Iba čo sa zahnal rukou. Ako naschvál, práve tou, v ktorej držal čokoládu. Čokoláda spadla do kanála, ale papier lietal ďalej a Lukáška pošteklil za uchom.
„Ideš!“
Papier nerozumel.
„Čo dobiedzaš, ha?"
Papier sa vznášal nad zemou a Lukáška trpezlivo prenasledoval. Skrútil sa do guľky a trafil ho do nosa.
„Čo to stváraš? Prečo za mnou stále lietaš? Papierisko jeden!" hneval sa Lukáš a papier dolapil. Šmaril ho na trávnik medzi ruže. Papier sa popichal o ich ostne, ale nevzdal sa. Rýchlo sa vyslobodil a spadol Lukášovi rovno pod nohy.
„To si zase ty? Prečo sa stále za mnou tmolíš?" dupkal Lukáš nohami a odkopol prenasledovateľa do mláky. Vtom zadul silnejší vietor a papier bol opäť na slobode. A poďho rovno za Lukášom.
„Júj!" zaúpel Lukáš, ked' mu sadol ako motýľ rovno na čelo. Blato z neho mu zašpinilo celú tvár.
„Roztrhám ťa na márne kúsky! Čo si mi to vyviedol?“ hneval sa Lukáš a trielil domov. A papier? Letel, ako to papiere vo vetre dokážu, rovno za ním.
„Choď preč! Daj mi pokoj! Nedobiedzaj!“ pišťal Lukáš a rozháňal sa rukami, ako keď vietor ohýba konáre stromov. Ale tvrdohlavý papier zanovito letel za Lukášom.
„Ech, čo s tebou?" zohol sa napokon Lukáš k papieru a vhodil ho do smetníka.
„Aj tak ťa budem mať o chvíľu v pätách,“ pomyslel si nešťastne.
Ale tentoraz sa mýlil. Papier len spokojne zašuchotal Lukášovi na pozdrav a viac von nevyletel.

/ dolapil = chytil
/ tmolíš sa = motáš sa
/ trielil = utekal
/ zaúpel = zabedákal
/ zanovito = tvrdohlavo