Hana Zelinová
O červenom smreku

Hneď za mestom stál les. Za ten les slnko zapadalo, v tom lese vetrík spával a do toho lesa dúha zaháňala dážď: „Heš, heš, do lesa bež!“
V lese rástli jedle krásavice, briezky parádnice, buky, duby, krivé borovice a červený smrek.
Smrek stál na kraji lesa, preto naň slnko dlhšie svietilo, vetrík ho častejšie previeval a dáždik hustejšie polieval. Hore na strome si urobili hniezda škorce a čížiky, nižšie veverice a pod smrekom jarabice. Taký to bol smrek.
O siedmej ráno prišiel do lesa človek. Na nose mal okuliare, v ruke ceruzku a na hlave strakatá čapicu. Na tú čiapku frklo slnko žltú farbu, nebo belasú, obláčik čistobielu, o tú čapicu sa obtrela jahoda spod kríčka aj zelená trávička a zastoklo sa za ňu čierne pierko z havranieho krídla. Taká to bola strakatá čapica.
Človek dlho prezeral les. Páčili sa mu jedle krásavice, briezky parádnice, buky, duby, krivé borovice. Potom sa opýtal:
„Kto chce urobiť deťom radosť? Kto chce darovať drevo deťom na ceruzky?
Jedle krásavice povedali:
„My nie! My nie!"
Po nich odpovedali briezky parádnice:
„Ani my nie! Ani my nie!"
„Hľadaj inde! Hľadaj inde!“ volali buky, duby a krivé borovice.
Také to boli stromy.
Na kraji lesa stál smrek. Odtiaľto ďaleko videl a všeličo počul. Videl školu s červenou strechou aj deti v škole a vedel, že potrebujú ceruzky.
„Ja dám deťom drevo na ceruzky!" povedal červený smrek.
„Dobre!“ odvetil človek.

Potom červený smrek ľudia spílili a odviezli do mesta. V meste bola továreň na ceruzky. V továrni drevo rozrezali na väčšie, menšie a celkom malé kolíčky. Kolíčky namočili do vody, dlho ich varili, sušili, glejili a leštili. Do každého kolíčka vydlabali žliabok a naliali do neho farby zo strakatej čapice. Žltú zo slnka, modrú z oblohy, bielu z obláčika, červenú ako jahoda spod kríčka, zelenú ako trávička a čiernu ako pierko z havranieho krídla. Také to boli ceruzky.
Deti v škole vykríkli:
„Nech žijú ceruzky!" a začali písať a kresliť.
Danka napísala: „Hneď za mestom je les."
Ivanko nakreslil les, za ktorý slnko zapadalo, v ktorom vetrík spával a do ktorého dúha zaháňala dážď: „Heš, heš, do lesa bež!“
A veľký chlapec namaľoval pastelkami červený smrek, ktorý stál na kraji lesa a na ktorom si robili hniezda škorce a čížiky, bystré veverice a pod nim plaché jarabice.
Také to boli deti.




Mária Haštová
Záružlie

Poznáte kvety, čo rastú na močiaroch a žiaria ako slniečka? Je to záružlie. Chcela som si natrhať záružlie do vázy, aby mi malé slniečka pomarančovej farby žiarili v izbe na stole. Aby sa na mňa usmievali aj večer, keď už slnko zájde. Aby mi bolo stále veselo a milo.
Brodila som sa po močiari a premočila som si celé topánky. Skoro po kolená som sa prepadávala do riedkeho bahna. Záružlie sa na mňa usmievalo.
Doma som dala kvety do vázy s vodou. O chvíľu boli zvädnuté. Viseli dolu hlavou - už sa neusmievali. A vo váze nebolo ani kvapky vody. Kam sa podela? Kvety ju vypili. Naliala som novej vody - aj tú vypili. To sú ale pijani!
Usmievajú sa iba dovtedy, kým majú čo piť. Pijú a pijú, veľa vody popijú, a predsa nevypijú všetku vodu z močiara. Keby ich nebolo, možno by bolo močiarov oveľa viacej.