Hana Doskočilová
Jedna malá pásikavá

Kedysi vraj bola zebra celá biela ako deň. Ako biely koník. Od svitu do mrku sa preháňala po stepi a zo všetkého sa tešila, všetko sa jaj páčilo: ako fúka vietor a robí v tráve priehlbinky, ako tráva na kopýtkach pekne chladí a ako tie kopýtka vedia rýchlo bežať...
A deň ubehol, ani sa zebra nenazdala. Slniečko sa skotúľalo za kopec a na nebi ostali len zore. Ale zebra si chcela aj tú poslednú zorničku poriadne obzrieť, a tak nie div, že ju zrazu prekvapila tma.
„Prečo nie si doma a nespíš?" spýtala sa tma prísne.
„Ja som sa len trošku zapozerala," priznala sa zebra.
Také výhovorky však na tmu vôbec neplatia. Čiernym prstom urobila zebre na bielom chrbte čierny pás a tým istým prstom jej aj pohrozila:
„Nech sa to už viac nestane!"
„Hádam nie," šepla zebra.
Ešte dobre, že to nesľúbila naisto. Ona sa predsa podchvíľou niekde zapozerá a najmenej dva razy do týždňa ju tma pri tom pristihne. A pretože s tmou sa nedá dohadovať, tá veru nikomu nič neodpustí, zebra je ustavične samý čierny pás. Len čo jej slniečko olíže staré šmuhy, už jej tma čiernym prstom urobí nové.
Čo sa dá robiť?
„Náhodou mi to celkom vyhovuje," hodí zebra kopýtkom. „Keď som celá pásikavá, aspoň sa lepšie schovám vo vysokej tráve.“

Preložila Viera Švenková