Daniel Hevier
Saxofón, kto dostal nádchu

Pán Hubert so saxonom pod pazuchou sa ponáhľal na džezo koncert. Saxofón je zla, a keď svieti slnko, dookola dže slneč prasiatka.
Teraz však slnko zašlo a začalo pršať. Čože, pán Hubert mal nepremoka klobúk, ale saxofón načisto zmokol. Do nosa mu vošla nádcha. A te k tomu ta poriadna, že by zložila aj slona! A tak sa stalo toto:
Keď pán Hubert spustil na koncerte svoje saxono lo, namiesto nov sa z prechladnuho saxonu ozvalo HAPČÍ! A potom te raz! A te raz! Obecenstvo uveličene tlieskalo, volalo na slávu a pán Hubert sa nechtiac stal vylezcom noho hudobho nástroja - hapčinu.




Ladislav Kuchta
Blázni metelica

Čud hudobníčka je metelica. Hrá na studených, štipľavých harfách bez strún. Jej ťahavým mediám ťažko rozumieť. Ani spievať sa podľa nich ne. Lebo zavše hrá falošne, zavše zas žalostne vyje ako svorka hladných vlkov za mesačnej noci.
No ona te aj stromy poma do riho tanca. Chce, aby s ňou šalelo všetko. A keď moc stromy odmieta tancovať s ňou pri takej muzike, ti ich, aby sa jej aspoň klaňali, aby aspoň zborovo hvízdali podľa jej ty.
V najväčšej zlosti divo naňa sneh. Dakde ho vyme, inde zas vháňa, akoby chcela zahladiť stopy po svojich bláznivých radovánkach.
Naostatok pomaly tíchne a kamsi sa pobe. Ktovie kam. Ľa sa slnka. Pred jeho hrejimi dlaňami hneď skrotne. Alebo tuší, že to bol jej posled tanec, že onedlho nám na dvere zaklope jar.