Gabriela Futová
Psia búdka - môj hrad

Úplne som stuhol. Lila na mňa chvíľu bez pohnutia civela a potom sa priblížila. Tušil som, čo mi pomôže. Vypľul som psiu guľku z papuľky a zlostne som zaprskal. Lile to akoby neprekážalo. Strčila hlavu do domčeka, ale to ma už napálilo. Vytasil som svoj pazúrik a švác! S prskaním som ju poškrabal na ňufáku. Lila zakňučala a prekvapene cúvla.
Na jej zakňučanie sa k búdke dovalila aj Džina. Zvedavo prestrčila hlavu povedľa Lily, ale ani jej som to nedaroval. Pŕsk! A švác! Zúrivo som si bránil kožuch. Napodiv, zabralo to. Obe sučky cúvli, ale Lila sa zlostne rozštekala. Do domčeka sa však vkročiť neodvážila.
V tej chvíli som pochopil. Domček, aj keď psí, mi poskytoval perfektnú ochranu. Žiadny pes na mňa nemohol zaútočiť zboku, ani zozadu, ani zhora. Mohli sa ku mne dostať jedine cez vchod a ten som bedlivo strážil s vytaseným pazúrikom. Bol som pripravený ochrániť svoj kožúšok za každú cenu. To, že obe sučky z búdky vycúvali, mi dodalo sebavedomie. Pre istotu som zaprskal znovu.
Na psí štekot dobehla kamarátka. Zohla sa k Lile a hladkaním ju uchlácholila. Potom nakukla do domčeka.
„Teda..." začudovala sa. „Ty si poriadne drzý!“ krútila hlavou. „Bojíš sa psov, ideš pri nich vyskočiť z kože a nasťahuješ sa rovno do ich pelechu," zasmiala sa. „Nuž, keď sa ti to tak páči, zostaň si tam! Už ťa nebudem zachraňovať, keď stále niečo vymýšľaš. Myslím, že si poradíš aj bezo mňa." Kamoška sa zdvihla a odkráčala preč.
Ani som nemukol. Zazeral som na psy, ktoré stále nechápali, že im bránim vojsť do ich domu. Lila potichu kňučala, potom sa konečne vzdala a odpochodovala preč. Džina ju nasledovala a ja som si uvedomil, že aj keď som malý kocúr, psov, aspoň týchto, sa už nebojím.
Chvíľu som ešte čušal v kúte, ale keď sa nič nedialo, vyskočil som na labky a začal si svoj novy pelech prezerať zvnútra.

/ civela = zízala