Jozef Pavlovič
Lesík

Smutný život žila, na smetisku hnila. Bola stará, celá ošúchaná, nemala ani jednej struny.
„Tá si už veru nezahrá," vravel každý, kto prechádzal okolo. Najmä ti, čo sa rozumeli muzike. Hovorili, že tá gitara je naozaj nanič, že jej chýbajú nielen struny, ale aj všetky koliky.
Šiel okolo ďalší. Hudbe sa vôbec nerozumel, mal však nesmierne rád vtáčiky.
„Aká dobrá búdka," povedal, lebo každá gitara je v strede deravá. Vzal gitaru a zavesil ju v lesíku za mestom na strom. Bol to malý nezaujímavý lesík, nik doň nechodil. Ani vtáky v ňom nehniezdili, lebo kuna im tu kradla vajcia.
„Teda sem sa tá zlodejka nedostane," povedala si drozdica a zniesla do gitary šesť vajíčok. Vyliahlo sa šesť drozdíčat. Keď vyrástli, spievali zborovo, až sa ozýval celý lesík.
Do lesíka začali chodiť ľudia. Veselý spev ich priťahoval.
Veľmi často bolo počuť za mestom takýto rozhovor:
„Kam ideš?“
„Do lesa.“
„Do ktorého?"
„Do toho, čo vyhráva na gitare."