ĽUDIA A ICH ZVIERATÁ

Jozef Cíger Hronský
Budkáčik a Dubkáčik (úryvok)

Majster Zachariáš mával v jarmočný deň bystré oči. Veru čosi pobadal, videl, ako si bratia Budkáčik a Dubkáčik šepkajú, aj si domyslel, o čom sa môžu rozprávať. A keďže nechcel prísť o učňov, ktorých mal iba raz v živote, nuž večer, keď bratia pospali, vzal povraz a oboch si ich za nôžky priviazal.
Veru ľahko mu bolo ráno učňov zobúdzať, nemusel sa báť, že mu svetom ujdú a on ich nikdy viac vidieť nebude.
Žiaľno im bolo, smutno im bolo, no brúsiť museli, inej rady si nevedeli, a ked' v jednej dedine všetko pobrúsili i všetky dáždniky poplátali, tískali brús do druhej dediny, z druhej do tretej, ba toľko dedín pochodili, že sa im už ani rátať nechcelo. V hanbe neobzerali sa už ani na domy, tým menej na ľudí, lebo im nik nechcel pomáhať.

Až tu raz zastaví sa akási žena pri Zachariášovi a pekne sa mu prihovára.
„Vitajte, už ste dávno u nás neboli, a či ste o prasiatkach Dubkáčikovi a Budkáčikovi vo svete nič nepočuli?"
„Veru som nepočul," odpovedal majster, „svet o nich v posledné časy neslýchal, azda sa už aj pominuli."
„Ej, to mi radšej ani nehovorte, dobrý majstrík, lebo by mi ich bolo ľúto," zaznel zasa ženský hlas a verní bratia obaja naraz poskočili. Známy im bol ten hlas, nuž trochu sa začali žene prizerať, a tu obaja naraz spoznali svoju gazdinú, od ktorej kedysi svetom ušli.
„Už je po nás, brat Budkáčik!“
„Už nám je smrť, brat Dubkáčik!" zašepkali si bratia, za brús sa uchýlili.
„Ak nás gazdiná uvidí, zaraz nás spozná a druhý raz už neujdeme spred mäsiara." Stúlili sa, uši opustili, oči prižmúrili a tak načúvali za brúsom.
„Celý svet vie, že ste prasiatka radi mali," hovoril majster Zachariáš.
„Ej, vie, aj môže vedieť, lebo takých prasiec viac na svete nebolo ani nebude."
„Len už nežeľte, gazdinka, keď už aj z prasiat slanina nebude."
„Čože o slaninu," zavzdychala gazdiná, „o slaninu ja dnes ani nedbám. Ale prasatá som mala tak rada, že mi je smutno od tých čias, ako ich nemám. Ani sa mi žiť nechce bez nich, a keby som ich ešte raz mala, za celý svet by ich zaklať nedala, iba by som ich do smrti zrnom chovala, tak by som sa s nimi zabávala.“
Ako to bratia Dubkáčik a Budkáčik počuli, zaraz vyskočili, brús prekotili a razom vykríkli:
„Gazdinka naša dobrá, veď sme my tu! Mäsiara sme sa naľakali, zato sme ušli, ale ked' nás mäsiarovi nedáš, nechceme my inde byť, iba u teba!"
l pozhadzovali ľudské šaty, na štyri nohy sa spustili, zakrochkali, chvostíkmi zakyvkali a gazdiná hneď pľasla dlaňami, lebo ich spoznala. Usmiala sa, po chrbte ich potľapkala, Zachariášovi ďakovala a taká bola rozveselená, keď vchodila do dvora, že ju gazda skoro nepoznal.
A čo sľúbila, to zachovala, prasiatkam ublížiť nedala, ani sama im nič zlé nevykonala, a že sa vo svete naučili aj ľudským spôsobom, večierkami ich vždy do chyže voviedla. Mašličky im na krk uviazala, za stôl ich posadila, a ked' sa do chyže naschádzalo ľudí, verní bratia Dubkáčik a Budkáčik rozprávali ľuďom o svojich cestách.
Veru rozprávajú i dnes.

nežeľte = nesmúťte
pobadal = zbadal prekotili = prevrátili
tískali = tlačili pľasla = tleskla
brús = brúska na ostrenie nožov zachovala = dodržala
načúvali = počúvali chyža = izba