Erik Jakub Groch
Tuláčik a Klára
Domov

Tuláčik bol malý psík. Bol ozajstný, ryšavý a smiešny. Čosi medzi postávačom a darmošľapom. Kamkoľvek sa rozbehol, vždy sa zatúlal. Raz sa rozbehol domov - a aj tak sa zatúlal. Našli ho spať na ceste. Bol schúlený a vyzeral ako ryšavé klbko vlny.
„Ááááách," zívol si Tuláčik, keď sa zobudil. „Som práve na ceste," povedal.
A túlal sa ďalej, akoby sa nechumelilo. Ale teraz sa zatúlal nesmierne ďaleko.
A stratil sa.
„Uááááá,“ rozplakal sa Tuláčik, pretože obloha stmavla a vyzerala ako hlboké jazero. Oveľa hlbšie ako koniec Tuláčikových labiek.
„Uáááá,“ plakal Tuláčik, kým nezaspal.
Snívalo sa mu o Niečom, na čo sa nedá zabudnúť. Chcel sa za Niečim rozbehnúť, ale reťaz ho nepustila. Tuláčik ju držal silno v zuboch, pretože bola celá z kosti. Bolo to hrozné.
Potom sa zobudil.
Keď Tuláčik otvoril oči, uvidel svetlo a Kláru.
Klára bola malé dievčatko. Práve písala do trávy svoje meno KLÁRA.
„Keby nebola reťaz z kosti, pustil by som ju. Keby som ju pustil, určite by som videl Niečo, na čo sa nedá zabudnúť," vzdychol si Tuláčik.
Vtom si spomenul, aké bolo v noci všetko strašidelné. Ako mu bolo zima.
Ako mu bolo smutno.
A povedal Kláre: „Poďme rýchlo domov."
Klára práve písala posledné písmeno A.
„Ale ja neviem, KDE TO JE," povedala.
„To je jednoduché," povedal Tuláčik.
„Všade môžeš chodiť. Nikde nie si sama. V každom rohu je prijemne."
Klára chvíľu hľadela na trávu, z ktorej vietor odvial jej meno. Potom sa pozrela na Tuláčika. A rozbehla sa domov.
Keď došli, bola už temná noc. Ale na oblohe svietil veľký mesiac. Žiaril ako oko velikánskeho zvieratka.
Tuláčik sa však nedíval, iba vdychoval Klárinu vôňu.
„Šťastné miesto," povedal napokon. „Keď vojdem, môžem kedykoľvek vyjsť. Keď vyjdem, môžeš ma čakať vo vnútri."
Tma odhalila na oblohe hviezdy. Klára si sadla na schody pred dom. Tuláčik si sadol Kláre na kolená a schúlil sa.



KOSŤ (úryvok)

Klára sedela vedľa Tuláčika a premýšľala, či jej dačo nenapadne. A v tej chvíli jej voľačo napadlo.

Rozbehla sa do kuchyne. Spravila piškótové cesto. Cesto povaľkala a na koncoch spravila po dve guľky. Potom to všetko vložila do pece.
A upiekla piškótovú kosť.
„Tuláčik! Tuláčik!" volala Klára, ked' bola piškótová kosť na stole.
„Urobila som ti kosťl"

Tuláčik pribehol do kuchyne.
„Naozajstná kosť! A aká veľká."
Potom si odhryzol z kosti a prihovoril sa Kláre:
„No vidíš. Vonia ako piškótový koláč."
Potom si znova odhryzol a celkom sa poplietol:
„Keby tá kosť nebola sladká, povedal by som, že je to koláč." A opäť si odhryzol a vysvetľoval:
„Toto je taká mäkká kosť, že ju môžeš jesť ako normálny koláč."
A podal Kláre kúsok piškótovej kosti.
„Máš pravdu," povedala Klára.
„Jednoducho máš pravdu."
Veľmi si rozumeli.
Klára sa tešila z toho, ako chutí Tuláčikovi koláč.
Tuláčikovi sa páčilo, že Klára začala jesť kosti.

A ku tomu všetkému sa za oknom ako na zavolanie rozpršalo. Lebo dážď je tá najlepšia hudba k piškótovým hodom, kostiam a čakaniu na koniec dažďa.