Jozef Pavlovič
On nič, on muzikant (úryvok)

Upaľuje lišiak k lesu, nohy ho už ledva nesú. V ruke sa mu hompáľa staré husľové puzdro. Kde sa vzal, tu sa vzal, do cesty sa mu postavil kôň.
„Ahoj, lišiak!" pozdraví ho kôň.
„A-a-ahoj," zajachce zaskočená šelma.
„Čo dobrého nesieš?"
„Husle, husle, husličky."
„Nikdy som nevidel husle zblízka," priznáva sa úprimne kôň, nože mi na nich zahraj!"
„Sú rozladené," vyhovára sa lišiak.
„Aspoň mi ich ukáž, nech si na nich oči popasiem!"
„Žiaľ, nemôžem. Husľové puzdro sa otvára husľovým kľúčom a ja si neviem narýchlo spomenúť, do ktorého vrecka som ho strčil," klame lišiak, až sa práši.
A kôň mu uveril, lebo o hudbe nevie nič, iba to, že z konských chvostov sa vyrábajú sláky.
Staré prehnité puzdro sa však na tú smolu samo od seba otvorilo. Vyletela z neho vystrašená hus.
„Pekný si ty muzikant!" vzbĺkol hnevom kôň. Lišiak si však vymýšľal ďalej:
„Ja vlastne ani nie som muzikant, ale kúzelník, čo robí čarodejné kúsky. Otvorím prázdne puzdro a vyletujú z neho húsky."

„Ba zlodej si, teraz už viem, kto nám husi odnáša!"
„Ja veru nie. A túto som zobral iba preto, lebo mi jej bolo ľúto."
„Ako to?" nechápe kôň.
„Tak. Kráčam si ja, kráčam, a tu stretnem hladnú hus. Doniesol som ju teda sem do zelenej trávy, nech sa, chúďa, nasýti.“
„Nielenže si zlodej, ešte si aj klamár. Aby si vedel, za to si zaslúžiš väzenie!" povedal kôň a podal na lišiaka žalobu.

Na súde sa lišiak bránil zubami-nechtami:
„No povedz, slávny súd, môžem ja za to, že mi niekto ukradol z puzdra drahé husle a vopchal mi tam hlúpu hus?"
Nielenže si zlodej a luhár ešte aj husi urážaš," vyhlásil slávny súd a naparil lišiakovi za trest to, čo si zaslúžil.