Z ROZPRÁVKY DO ROZPRÁVKY...
Slovenská ľudová rozprávka
Medovníková chalúpka

Bola jedna matka a mala dve utešené deti: Janíčka a Marienku. Raz sa deti vypýtali na jahody. Mamka o tom dlho nechcela ani počuť, ale keď ju neprestávali unúvať, nuž ich pustila.
Dala im košíčky, do košíkov po okrušteku chleba a prikázala im, aby sa v lese dlho nebavili a aby nikde nezablúdili.
Milé deti si veselo poskakovali, a keď prišli do lesa, našli tam jahody veľké ako vrabčie hlavy, sladké ako med a červené ako krv.
A tak na seba vyvolávali a predbehúvali sa v zbieraní, že ani .nevedeli, ako mali plné košíčky. Už sa im prichodilo aj domov poberať, ale čože, keď nablízku boli ešte krajšie jahody a bolo ich ešte viac. Kým sa tam motali, zatúlali sa v tých horách. Už sa zvečerievalo a deti raz nevedeli, akým smerom ísť. Hora bola hustá ako hrebeň a pomaly sa prikradla aj tma, že nevideli ani na krok.
Sadli si pod buk a tam čupeli a triasli sa od strachu aj od zimy ako osiky.
„Ej, Marienka, my tu nemôžeme takto ostať. Počkaj, pôjdem sa pozrieť, kde by sme sa mohli uchýliť."
Janíčko sa vyškriabal na najbližší strom a tu vidí v jednej dolinke svetielko! Zaraz sa ta pobrali a prišli k jednému domčeku. Všade navôkol bolo ticho, nuž si aj deti len šuškali, či majú isť dnu, alebo nie. Pekne sa pritisli k samej stene a ani sa nepohli. Ale Marienka bola, hladná.
„Ach, Janíčko môj, ja som už veľmi hladná, veru si aspoň z tejto steny odlomím!" A sestrička si medzitým už aj odlomila a čuduj sa svete, bol to pravý medovník. Ponúkla aj bračeka a tak si po kúsku odlamovali, odlamovali až vylámali do izby dieru.
„Aha, tu ste, ledačiny, čo mi stenu lámete! Už mi neujdete!" skríkla na deti stará ježibaba a vtiahla ich dnu.
V izbe už bolo celkom inak. Stará deti pekne pohladkala, aby sa nebáli, a uložila ich do postieľok.
lba ráno, keď sa pýtali domov, nechcela baba o tom ani počuť. A stará veru dávala dobrý pozor, aby jej neuvrzli.
A v medovníkovej chalúpke bolo čoraz horšie. Marienka musela ježibabe pomáhať a Janíčka stará zavrela do chlievca. Vypustila ho iba kedy-tedy poihrať sa na Slniečko.
„Ktohovie, čo tá stará s nami zamýšľa?" spýtala sa raz sestrička bračeka, keď mu do chlievca prišla s obedom.
„Veď počkaj, raz sa šidlo vykľuje z vreca."
A veru sa vykľulo. Raz baba príde k chlievcu a medovým hláskom hovorí Janíčkovi:
„Nože mi, Janíčko, cez túto škáru ukáž malíček!"
Janko jej pohotovo strčil drievko. A že baba dobre nedovidela, nezbadala nič. Omaciava drievko, krúti hlavou, znova probuje, napokon vraví:
„No, ešte je z teba nič, ešte si chudý a tvrdý."
„Ja už viem, čo tá s nami chce," hovorí Janko Marienke, keď stará zase vytiahla päty z domu.
„Ale nič sa neboj, ja jej už prejdem cez rozum."
A tak aj urobil. Keď ho ježibaba onedlho prišla vypustiť na Slniečko, povedal jej, že je taký tučný, že sa už nevládze ani postaviť. Nuž prikázala ona Marienke priniesť drevené táčky, Janka na ne usadiť a tak ho vozila po slniečku.
Po čase, keď sa ježibaba nazdala, že je Janko už dosť tučný, prikázala Marienke vykúriť pec, že Janka upečie a spraví si hostinu. Keď už bola pec celá žeravá a horúčava pri nej na nevydržanie, vzala železné táčky a hovorí Jankovi:
„Sadni si, Janíčko, budeme sa po slniečku vozíkať."
Ale Jankovi sa nevidelo, že táčky nie sú drevené ako predtým. Aj že je v dome vykúrená pec.
„Na železných mi bude tvrdo," vyhovára sa.
„Počkaj, podsteliem ti,“ a striga táčky vystlala slamou, aby si Janíčko sadol na mäkké.
„Teraz je tam priveľa slamy a nie je uležaná, bude ma pichať," vynájde sa múdry chlapec. „Najprv mi ju utlačte, potom si sadnem."
Ježibaba už bola aj nahnevaná, čo toľko vymýšľa, ale predsa si len sadla a utláčala ležovisko. Janíčko nelenil, pochytil táčky a zavolal Marienku:
„Tisni, sestrička!"
A tu, milé deti, poďho so starou pred pec! Otvorili dvierka a ježibabu strčili dnu. Tam sa premenila na popol.
Po toľkej robote a po toľkom strachu deti veru riadne vyhladli. Odlomili si zo steny a hostili sa medovníkmi. Ako si tak s chuťou ujedajú, iba keď sa ohlási čosi nad nimi:
„Pink," vraví, „pink! Vy jete, jete, a mne nič nedáte?"
Pozrú hore a tu nad stolom na hrade visí klietka a v tej klietke poskakuje utešená pinka, ktorú tam predtým nikdy nevideli. Janko jej hneď otvoril dvierka, ona zlietla dolu, pekne im zapinkala a omrvinky pozobkala.
Potom zasa zapinkala a brnk von dvermi! Deti za ňou a za jej hlasom.
„Pink, pink, penik, penik!" Tak ich pekne previedla na jednu čistinku, z tej na druhú, napokon z lesa na lúky a z lúk na pole. Keď už boli neďaleko rodičovského domu, pinka si sadla na blízky krík a ďakovala deťom, že ju vyslobodili z ježibabinho zajatia. Pinka odletela a deti sa pobrali domov.
To bolo radosti v chalúpke! Matka si uvítala dietky, dietky sa zvítali s mamičkou. Objímaniu a bozkávaniu nebolo konca-kraja. Veď akoby aj nie, keď už pol roka minulo, čo o nich nechyrovali, a teraz odrazu prikvitli ako kvietky, zdravé, vykŕmené a veselé. A Janíčko bol čoraz múdrejší a Marienka čoraz krajšia a mali sa čoraz radšej. Odvtedy si však dávali dobrý pozor, aby nikdy nezablúdili.
Rozprávka v podaní Pavla Dobšinského
/ chlievec = chlievik / táčky =fúrik
/ ledočiny = naničhodníci / tisni = tlač
/ omaciava = chytá / pol roka minulo = pol roka prešlo
/ probuje = skúša / nechyrovali = nepočuli