Jozef Cíger Hronský
Lenivé žabky

Žila žaba a mala tri žabky.
Učila ich kŕkať, učila ich plávať. Ale žabkám sa všetko lenilo. Ba nechcelo sa im ani jesť, iba keď ich matka nakŕmila.
Raz sa žabky vypekali na slniečku. Išli tade dvaja chlapci.
Prvý povie:
„Dobre je tomu, kto si u škrečka svoje vyslúži.“
Druhý povie:
„Dobre by bolo i nám, keby nás vzal do služby."
Žabky to počuli. Keď chlapci odišli, hneď sa ozvala najstaršia:
„Sestry tri, sestry tri. Ja by som radila, aby sme aj my išli ku škrečkovi do služby, aby nám dobre bolo."
„Veru, veru," prisvedčila druhá.
Tretia iba hlavou kývla. Už sa pohli a slovka neprehovorili, kým neprišli k samotnému škrečkovi.

Škrečok bol maličký, ufúľaný od roboty celý celučičký. lba oči mu do diaľky svietili. Takú mal v nich moc, že na koho pozrel, hneď videl, kto čo je. Ani vypytovať sa nemusel.
Len čo pozrel na žabky, videl: doma sa im nechcelo robiť. Ba mamka ich nemohla naučiť ani plávať, ani kŕkať. Všetko sa im lenilo.
l povie:
„Dobre ste prišli. Práve dnes sa začína u mňa najľahšia služba. Kto si ju vyslúži, nemusí viac ani prstom pohnúť! Vietor ho odnesie, kde sa mu zachce."
„Dobre bude, dobre bude," tešili sa žabky. Hneď sa aj dozvedeli, aká bude služba.
Škrečok povedal:
„Najstaršia z vás bude celý týždeň deň i noc hovoriť: „My tri, my tri.“
- Stredná: „Za zrno, za zrno.“ - Najmladšia: „Aj tak dobre, aj tak dobre."
Žabky pristali. Hneď sa pustili slúžiť. Sedem dní a sedem nocí neprestajne vraveli, čo im škrečok rozkázal.
Najstaršia vždy takto:
„My tri, my tri, my tri."
Stredná:
„Za zrno, za zrno, za zrno."
A najmladšia:
„Aj tak dobre, aj tak dobre, aj tak dobre."
Ale keď sa minulo sedem dní, sedem nocí, žabky za ten čas zabudli reč. Vedeli iba toľko, čo cez týždeň u škrečka hovorili.
Tu sa škrečok spýtal najmladšej:
„Či bude dobre, ak vám za službu nič nedám?"
Tá iba toľko vedela povedať:
„Aj tak dobre, aj tak dobre.“
„No, keď vám je dobre, nech vás vietor domov zaveje," povedal škrečok.
Sotva to vyslovil, uchytil ich vietor. Zložil ich práve pred matkinou chalupou.
Chalúpka je zatvorená. Klopú na oblôčik, až sa mamka z chalúpky ozve:
„Kto je to?"
„My tri, my tri," odpovie najstaršia žabka.
„Ej, z toho ja málo viem," vraví mamka. Neotvára, žabky dnu nepúšťa. Iba cez dvere volá:
„Tade choďte, kade ste prišli."
„Aj tak dobre, aj tak dobre," ozve sa na to najmladšia sestra. A keď to raz povedala, čo mali robiť. Museli isť svetom. Ale čo si vyslúžili, to mali. Vietor ich odnášal, kam sa im zachcelo.

Raz ich zavial na veľký dvor. Na dvore stála stará hus a plakala, že jej umrelo húsatko. Plakala, nariekala a takto vyvolávala:
„Kto mi len usmrtil moje najkrajšie húsatko?"
Najstaršej žabke bolo starej husi ľúto. Chcela jej niečo povedať. l povedala, čo vedela:
„My tri, my tri, my tri."
„A prečo ste mi usmrtili moje najkrajšie húsatko?" spytuje sa nahnevaná hus.
Stredná žabka sa naľakala a povedala:
„Za zrno, za zrno, za zrno."
„Ej, veď zrna je tu dosť. Keď ste mi usmrtili moje najkrajšie žlté húsatko, tak vás zjem."
„Aj tak dobre, aj tak dobre," vykríkla najmladšia žabka. Len čo vykríkla, stará hus otvorila zobák a ham! Už je po žabkách.

/ lenilo sa im = nechcelo sa im