Karol Pém
Fumiko

Zotmelo sa a letnú oblohu postriebrili hviezdy. Dlhý vlak sa pohol na ďalekú cestu. Spoza mračien vyplával mesiac, aby sprevádzal vlak medzi kopcami i dolinami, mestami i dedinami, ponad rieky a jazerá.
V jednom vagóne sladko zaspala moja japonská kamarátka Fumiko. Vo sne už bola doma a jedla ryžu.
Vybral som sa ešte na malú prechádzku. Zastal som pred starou brezou, pod ktorú sme sa s kamarátkou schovali, keď nás raz prekvapil dážď.
„A kde je Fumiko?" spýtala sa ma breza a clivo zašumela lístím.
„A kde je Fumiko?" chcel vedieť na druhý deň páv, ktorého sme len nedávno spolu obdivovali.
I kvety boli zvedavé, prečo som prišiel sám. Len slnko svietilo, akoby sa nič nestalo, lebo dovidelo najďalej. A tak vedelo aj o mojej kamarátke.
O pár dní mi prinieslo dobrú správu: „Fumiko je už v krajine vychádzajúceho slnka, v Japonsku. Je doma a má sa dobre."
A iste sa má dobre doteraz. Lebo stará breza si veselo šumí, páv sa spokojne prechádza a kvety kvitnú, akoby sa mala Fumiko práve teraz vrátiť.

/ clivo = smutne