Ester a Albatros
Hana Naglik

Ester je desaťročné dievča, ktoré žije spolu s dedom Adamom a babkou Evicou v neveľkom mestečku Vlčkovce. Jedného dňa príde zo školy domov s plačom, pretože sa jej spolužiaci vysmievajú, že je adoptovaná. Ester sa dozvie, že dedo Adam a babka Evica nie sú jej rodičia, ani starí rodičia, ale že si ju adoptovali. Dedo Adam jej vysvetlí, že svojich rodičov bude môcť vyhľadať neskôr, keď bude dospelá a bude to sama chcieť. Taktiež jej poradí, ako sa má správať voči spolužiačke, ktorá sa jej v škole najviac posmieva.

Dedo Adam mal pravdu.
Kým prišla Ester do školy, zlosť na Hamvasovú ju dávno prešla.
- Adoptovaná prišla, - zakričala Hamvasová na celú triedu, len čo Ester vkročila do triedy.
- Dobré ráno, - pozdravila sa Ester všetkým.
Sadla si na svoje miesto tak pokojne, akoby bola práve vyhrala prvé miesto v nejakej dôležitej súťaži.
Darmo Hamvasová bojovne vytŕčala bradu. Ester jej nepovedala nič. Dokonca sa na ňu ani nepozrela.
- Ahoj, Ester, - ozval sa zrazu tichý hlas pri jej lavici.
Ester zodvihla hlavu.
Stál tam Kopas.
- Ahoj, - odpovedala mu Ester. - Ahoj, Martin.
- Máš úlohu?
- Mám.
- Aj ja.
- Hm, tak to ju potom máme obaja.
- Aj Hamvasová má úlohu.
Keď zaznelo meno Hamvasovej, rozhovor prestal Ester zaujímať. Ostala ticho. Chvíľu mlčal aj Kopas. Potom pokračoval. Hovoril kúskovane. Ako stroj, napadlo Ester.
- Mne neprekáža, že si adoptovaná.
- Hm, tak to sme už dvaja.
- Môj otec... nie je môj otec. Je to mamin druhý muž. Ale je to môj otec. Akoby, ale vlastne naozaj.
- Hm, chápem.
- A má drevenú nohu.
- Hm..., - povedala Ester. Nevedela, čo sa hovorí v situácii, keď sa niekto dozvie, že niekto iný má drevenú nohu. Zrazu si spomenula na vetu, ktorú používala babka Evica, keď chodili na pohreby.
- Úprimnú sústrasť, - povedala Kopasovi.
Len čo to dopovedala, uvedomila si, že strelila totálnu hlúposť.
- Prepáč.
Ale Kopas si nič nevšimol. Možno preto, lebo sa pýril až za ušami.
- Tá noha vlastne nie je drevená. V kolene má taký malý motorček. Včera sa otcovi zasekol. Tak som mu ho opravil. Na narodeniny som dostal spájkovačku. Bolo to jednoduché.
- Hm, tak to je skvelé, - povedala Ester. Nič lepšie jej nenapadlo.
- Už bude zvoniť, - oznámil jej Kopas.
- Hm...
- Hamvasovej som povedal, že je krava.
- Áno?
- Áno.
- A čo ti na to povedala?
- Že som somár.
- Hm, tak to ste pekný pár, - vyletelo z Ester skôr, než si to stihla uvedomiť. Teraz sa začervenala ona. Našťastie Kopas odišiel, takže nič nepočul.
Ester si sadla do lavice. Zistila, že ruky má spotené, akoby bola vyvolaná pred tabuľu a nič nevedela. Kopas sa jej zdal akýsi iný. Akoby opeknel. Dokonca ani nezabúdal zatvoriť ústa, spomenula si.

(Úryvok z knihy Ester a Albatros)