Bebek z Krásnej Hôrky
Jozef Cíger Hronský

Veru to bol obyčajný pastier. Lenže poznali ho na celom okolí pre dve veci: viac mal detí než oviec a že neprešla mu veselosť ani vtedy, keď nemal čo sebe i toľkým deťom do úst položiť.
	Chodieval vraj k nemu na salaš akýsi starec na žinčicu, ale čo raz prišiel, vždy ho karhal:
- Ej, Bebek, Bebek, len by si si zavše radšej poplakal, ako sa máš smiať, lebo ťa bieda neobchodí, ba večne u teba býva.
- To veru nevykonám, - zariekal sa vždy Bebek, -lebo keď sa s deťmi zasmejem zavše, nuž im aj hlad prejde, a keby som ja začal nariekať, nariekali by sme všetci.
- Koľkože máš tých detí, há?
- Ktože by to vedel? Tu jedno behá, tam druhé, nikdy nie sú pospolu, akože by som ich mohol spočítať!
- Tak by si mi jedno mohol dať, dobre by mu u mňa bolo.
- Hej, to už nie! Ale ak si daktoré odvábiš, že mu je u mňa zle a u teba sa ráno koláčom začína, nuž si ho len ber.
	Starcovi vraj nebolo treba dva razy kázať, celé dni pri Bebekovom salaši vysedával, Bebekove deti lákal, hory-doly sľuboval. Bebek sám ani len slovíčkom sa mu do roboty nezamiešal, ale z detí ani jedno nedalo sa zlákať.
- Čudné deti máš, Bebek! Lepší im u teba hlad ako u iného hostina.
- Či ja za to môžem?
	Starec kývol hlavou a potom za sedem dní všelijaké krásne veci ukazoval deťom, div im oči nepovyskakovali od divu, ale ak spomenul, že daktoré malo by s ním ísť, tak sa rozpŕchli, sťaby hrom udrel medzi ne.
	Na siedmy deň práve nemali deti čo jesť a Bebek sa ani pri ohnisku neukázal, lebo vedel, ako je, a že treba čakať do večera, pokým budú mať ovce trochu mlieka.
	A deti niežeby skučali, ale vychytili sa o poludní buky váľať.
- No, všetky majú veselú náturu po otcovi! - povedal si starec, zavolal deti a ukázal im neďaleko strom, na ktorom boli dvojaké plody: biele a červené.









- Deti, - hovoril, - len si ohňa rozložte, týchto plodov naoberajte, v hrnci uvarte a nebudete hladné ani o rok!
	Deti sa smiali, ale dovliekli veličizný hrniec - však malý by bol u Bebekov zbytočný, - vyškriabali sa na strom, za chvíľu naoberali plody také i onaké, ale keď sa potom obzreli po starcovi, nebolo po ňom ani chýru, ani slychu. Primnoho sa však netrápili.
	Rozložili oheň, pristavili hrniec a na otca vykrikovali:
- Ote-e-ec! Hej! Počúvajte! Varíme si obe-e-ed! Ak prídete, aj vám dáme-e...!
	Bebek počul, ale si toho veľmi nevšímal.
	Až keď neskoršie videl veľký kúr na salaši, začal pomaly zavracať ovce tým smerom.
	K deťom prišiel práve vtedy, keď prevalili hrniec a hnevali sa na starca, že ich oklamal.
	Z hrnca sa im totiž vysypala iba hromada akéhosi žltého železa a hromada kamenčía.
	Bebek sa chvíľu prizerá, deti počúva, jemu samému veľmi ani hovoriť nedá, len keď deti začnú kopať do teplej váry, vtedy ich rozoženie.
- Len mi to hneď a zaraz neodpracte! Od biedy ste sprosté! Či už ani dukáty nepoznáte?
	Lebo jedna čiastka naozaj boli dukáty.
	Hej, deti, to sa veľké šťastie navalilo na nás, len škoda, že ste tých červených plodov nenaoberali viac! Už som uhádol, že z červených sa nám uvarili dukáty! No, buď Bohu vďaka i za toto, i toho nám dosť, a čo by nás ešte sto ráz toľko bolo!
	Deti hneď sa rozmyškali, aj sa rozbehli, že obzrú si onen strom, ale nemohli ho nájsť ani teraz, ani nikdy.









	Pokým sa vrátili, vára vychladla a mohli dukáty oddeľovať od kamenčia. Dukáty vniesli do koliby, kamenčie nechali len tam. Chválili starca, že mal pravdu, lebo predpovedal im dobre: ani o sto rokov by hladom netrpeli, keby sto rokov žili.
	Nuž hneď toho dňa mali u Bebekov na salaši to, čoho sa im zachcelo, hostili sa, zhovárali, iba smiať sa nesmiali viac než inokedy, lebo aj inokedy veselievali sa dosť.
	A potom znamenite spali všetci.
	Iba sám Bebek ani tejto noci nezabudol na ovce, prebudil sa, keď mal, a išiel si ich obzrieť.
	Sotva však vyšiel z koliby, oslepila ho akási žiara. Práve na tom mieste žiarila, kde za dňa nechali kamenčie.
	Bebek sa hneď domyslel, že nebude to obyčajné kamenčie, ani mnoho nemeškal, poodnášal kamienky do koliby, vyzbieral do jedného, lebo ich teraz za tmy dobre bolo vidieť.
	A potom zase spal pokojne ako predtým, keď bol chudobným človekom. To bolo vraj jeho šťastie!
	Keby sa bol znepokojoval, vraj by mu do rána nebolo ostalo ak len trochu prachu miesto dukátov a obyčajného kamenčia miesto vzácnych diamantov.
	Ba vraj Bebek z bohatstva svojho potom aj iným dožičil a v diamantoch sa do tých čias prehŕňal, pokým nenašiel najväčší, čo bol práve taký veľký ako slepačie vajce.
	Ten vzal a zaniesol ho rovno kráľovi Belovi Štvrtému.
- Obdaril si ma vzácnym darom, Bebek, len si teraz povedz, čo si za to žiadaš.
	Bebek mal už premyslenú odpoveď.









- Pastierom som a mám ja doma dva kŕdle. Jeden menší, taký, čo mi zavše čo-to dá a druhý, väčší taký, ktorému ja musím dávať.
- Chcel by si sa toho horšieho kŕdľa striasť, čo?
- Ej, to veru nie ani za tento celý svet!
- Tak čo by si chcel, Bebek?
- Chcel by som, aby si mi dovolil na tvojich zemiach postaviť košiar pre kŕdeľ, o ktorý sa musím starať.
Kráľ sa zasmial, ba privolil, nech si ich vraj vystaví aj sedem, a keď Bebek odišiel, v ten deň niekoľko ráz pokrútil hlavou. Čudoval sa, že pastier žiadal si iba takú maličkosť.
	No nevysmieval sa dlho hlúpemu pastierovi.
	Onedlho doniesli mu zvesť z Gemera, že tam Bebek stavia sedem zámkov.
- Akože to - zámky stavať bez môjho povolenia? - hneval sa kráľ.
	A už sedlali jazdci, že ponesú prísny zákaz kráľa, že i to sa musí zrútiť, čo už dosiaľ stojí.
	Ale vtedy rozpamätal sa kráľ na Bebeka a dar.
- Povedzte mi ešte, či Bebek bol opravdivým pastierom, či ma nepodvádzal?
- Veru bol, - odpovedali mu posli, - a takým biednym pastierom bol, že menší mu bol kŕdeľ oviec ako kŕdeľ detí.
	Tu svitlo Belovi, že furtácky Bebek ho dostal, má jeho slovo, môže stavať zámky, lebo nemožno mu odňať sľub, ktorý mu raz dal. Veru sa potom posli ani nehli so zákazom.
	Bebek postavil si na kráľovskom sedem košiarov - sedem zámkov - pre svoje deti a najkrajší, najmocnejší z hradov bol v Krásnej Hôrke.
	A neoľutovali ani králi, že hrad stojí, neraz sa im zišiel, keď dotiahol nepriateľ, ani Gemerčania, najmä však Rožňavčania, lebo neraz sa v ňom zachránili, ba po dlhé storočia chválili zakladateľa Krásnohorského hradu, pastiera Bebeka.
(Z knihy Slovenské povesti)