Pánko Snehulianko
Ján Uličiansky

Bol raz jeden smiešny biely pánko a volal sa Snehulianko. Pracoval v Snehovom úrade ako úradník. Nik nevedel, kde mal ten Snehový úrad svoju budovu, ale najskôr to bolo niekde na severnom póle, na ulici Ľudovíta Ľadového číslo sedem.
	Čo vlastne ten pánko Snehulianko robil?
	Celé mesiace vysedával vo vybielenej kancelárii. Na bielom stole mal rozhádzanú hŕbu bielych spisov. Boli to vlastne snehové vločky. Pánko Snehulianko sa pohojdával na bielej stoličke a nevedel sa dočkať, kedy už bude november. Vtedy totiž dostával cestovný príkaz na služobnú cestu.
	Keď predpoveď počasia predpovedala prvé sneženie, rýchlo vstal od stola, zhrnul si všetky spisy do bieleho kufríka a pobral sa preč. Pred Snehovým úradom nastúpil do služobnej vzducholode, vzniesol sa do výšky a letel.
	Bolo to nádherné!
	Pod vzducholoďou sa rozprestierali jesenné krajiny, pripravené na zimný spánok. Deti - malé farebné bodky - sa už nevedeli dočkať zimných radovánok.
	Pánko Snehulianko sledoval z výšky miesto, kde malo začať snežiť. Potom sa vyklonil zo vzducholode, otvoril svoj kufrik a vyhadzoval z neho biele letáky. Bolo na nich:
	„ZIMA JE TU! TREBA NOSIŤ ZIMNÍKY!“
	„Biele snehové vločky padali na zem. A každý, kto ich zbadal, nechal všetko tak a díval sa so zaklonenou hlavou do bielych výšok. Každý chcel uvidieť Snehuliankovu vzducholoď! Nebolo to však možné, lebo snehové vločky padali tak husto, vzducholoď sa v nich úplne strácala. Preto bol pánko Snehulianko pre ľudí neviditeľný.
	Deti chytali prvý sneh do rúk a pánko Snehulianko sa na ne z nedohľadnej výšky usmíeval. Bol rád, že má také zamestnanie, ktoré robí deťom radosť.
	
(Úryvok z rozprávky Pánko Snehulianko z knihy Snehuliacke ostrovy)