Krásne a múdre sú ľudové rozprávky
Mária Ďuríčková

Krásne a múdre sú ľudové rozprávky.
	Ba či ozaj viete, kto tú krásu vytvoril? A či by ste uhádli, kedy.
	Vytvorili ju naši dávni predkovia v tých starých-prastarých časoch, keď ešte nevedeli ani čítať, ani písať. Iba si tie rozprávky rozprávali. Za dlhých jesenných a zimných večerov, pri svetle lúča, fakle, pri teple ohniska alebo vonku pri vatre, pri pradení, šití, pri pasení oviec alebo inej tichej práci.
	Jeden rozprával a ostatní počúvali. To býval ich večerný kultúrny program. Rozprávali si rozprávky a vyjadrili pritom aj svoje predstavy o dobre, pravde a kráse, svoje presvedčenie o neúplatnom zákone spravodlivosti. Len si spomeňme na všetkých tých opovrhovaných Jankov a Popolvárov, na ugniavené pastorkyne: rozprávka nikdy nezabudne vyjaviť ich dobrotu srdca, ich smelosť a múdrosť, akokoľvek skrytú pod chatrným odevom, a spravodlivo ich vyzdvihne z potupy a pokorenia. Nezabudne osláviť obetavosť dobrej sestry ani vernú pomoc oddaného priateľa. Tak ako zasa nepozabudne odhaliť a potrestať falošnosť, podlosť a zlobu, či už ide o planú macochu, zákernú strigu-ježibabu, neverného sluhu alebo pažravého draka. Tak vložil náš ľud do veľkolepých rozprávkových obrazov svoje mravné zákony, ktoré majú stálu platnosť a vzbudzujú v nás obdiv a úctu pre svoju čistotu a ušľachtilosť.
	Po celé dlhé stáročia sa rozprávky iba rozprávali a počúvali, podávali sa "z úst do úst“. Od dedov a starých materí sa ich naučili synovia a dcéry, od nich vnuci a vnučky, pravnuci a pravnučky. Pokolenie za pokolením odchádzalo, ale rozprávky ostávali. Ba ešte sa aj množili, ešte sa aj rozrastali a košateli Pamäť národa ich verne zachovávala, múdri a nadaní rozprávači ich brúsili, cibrili a rozvíjali do krásy.
	A potom prišiel čas, zhruba pred sto sedemdesiatimi rokmi, keď sa skupina vzdelaných a nadšených mladých ľudí rozhodla ľudové rozprávky zbierať a zapisovať. Spoznali, že ľudová rozprávka je vzácne dedičstvo, ktoré odzrkadľuje dušu národa, a preto si zasluhuje pozornosť a úctu. Už ako študenti sa vždy cez prázdniny rozpŕchli po dedinách a lazoch a zapisovali rozprávky, ako im ich rozprávali rozličné tie tetky a ujčiné, strýkovia, báčikovia a sváčikovia. A pozapisované uverejňovali potom v zborníkoch i v samostatných knihách rozprávok.
	Jeden z najhorlivejších a najvytrvalejších zberateľov a upravovateľov ľudových rozprávok bol Pavol Dobšinský. Venoval tejto práci celý svoj tvorivý život. Je to najmä jeho zásluha, že sa nám ľudové rozprávky uchovali v takom množstve a v takej veľkoleposti.
(Z doslovu ku knihe Slovenské rozprávky)