Slávnosť u Pipi Dlhej Pančuchy
Astrid Lindgrenová

Tesne pred Vianocami prihodilo sa v mestečku čosi zvláštne. Na dverách malej radnice na námestí sa objavil plagát a na ňom oznam:
Pipi Dlhá Pančucha oslavuje dnes večer vo vile Vilôčke Vianoce. Pozýva na oslavu všetky deti z mestečka. Teplo sa oblečte!

Pravdaže, Pipi oznam nepísala sama, ešte nevie dobre písať. Pomáhal jej pri tom Tomy.
Celý deň postávala pred radnicou hŕba detí a lúštili oznam. Keď ho dočítali, zaujúkali a uháňali domov. Porozprávali mamám o oslave a poprosili ich, aby ich tam pustili.
Tomy a Anika vedeli už dosť dlho, že Pipi chystá oslavu, no aj tak sa nemohli dočkať večera. Inokedy boli u Pipi celé dni, teraz im však povedala, že vianočnú oslavu si pripraví sama. Cez vianočné prázdniny napadalo veľa snehu. Večer, keď deti prichádzali k vile Vilôčke, žiarili hviezdy, bolo bezvetrie a trošku primŕzalo.
Na čele kŕdľa detí kráčal Tomy s Anikou. Keď však Tomy otvoril bráničku do záhrady pri vile Vilôčke, zľakol sa a skríkol. Čo to má znamenať? V oknách vily Vilôčky nesvietilo ani jediné svetielko. Dom stál medzi stromami obsypanými snehom a vyzeral opustene.
Deti sa preľakli.
„Asi sme nemali prísť dnes večer,“ povedal ktorýsi chlapček. „Oslava bude možno zajtra.“
Och, ako ich Pipi sklamala! A ony sa tak veľmi tešili!
Tomy vybehol na Verandu a stlačil kľučku na dverách. Bolo zamknuté. Jedno malé dievčatko sa od ľútosti rozplakalo.
Nuž čo, deťom neostávalo nič iné, len vrátiť sa domov. Smutné kráčali nazad k plotu. Vtom pribehol Pán Nilson, opička, ktorá patrila Pipi. Pán Nilson mal na sebe oblečenú hrubú kombinézu. Ušila mu ju Pipi, aby v snehu nezamrzol. Pán Nilson vyskočil Tomymu na plece a podal mu ceduľku.
„Uvidíte, že Pipi si vymyslela nejaké prekvapenie!“ zvolal radostne Tomy a prečítal ceduľku. Pravopis bol nezvyčajný. Tomy však pochopil, že to znamená: Choďte po stope a zjedzte ju!
Aká stopa? Čo má znamenať to „zjedzte ju“? Veď stopa sa predsa nedá zjesť!
„Pozrite,“ zvolal odrazu Tomy. „Tam! Pozrite sa na sneh!“
A naozaj. Na bielom snehu sa hadila červená stopa. Stopa z červených cukríkov - a mizla za rohom vily Vilôčky.
O minútu nato deti zjedli stopu až po roh. A za rohom, tam za rohom im od prekvapenia cukríky takmer zaskočili v hrdle.
„To je krásny stromček,“ zašepkala Anika, „och, taký krásny som ešte nikdy nevidela!“ Každý s ňou musel súhlasiť. V záhrade pri vile Vilôčke rástlo veľa stromov, ale vzadu za domom sa týčila jedľa, vysokánska, tmavozelená, prekrásna jedľa. Teraz na nej svietili sviece, nie maličké vianočné sviečočky, ale veľké, hrubé sviece, ktoré rozžiarili celú záhradu. Na strome však neboli len sviečky. Viseli na ňom medovníkové figúrky, obrovské koše z lesklého papiera, dlhočizné reťazce z cukríkov, parádne salónky a množstvo zástaviek. Ale najzaujímavejšie bolo, že na ňom viselo množstvo balíčkov.
Deti stáli pred stromčekom bez slova, no odrazu zvýskli:
„Pipi, ty si fantastická!“
Ale kde je vlastne Pipi? Ešte sa neukázala. Hneď pri vyzdobenom strome stál domček, ktorý Pipi, Tomy a Anika postavili zo snehu. V okienkach sa teraz svietilo a z vchodu vytŕčala hlava s červenými vlasmi.
„Kto chce kakao a tortu ešte predtým, ako si zatancujeme okolo stromčeka?“ zvolala Pipi.
Veru všetky deti chceli kakao a tortu. Jedno za druhým liezli do domčeka.
„Postavili sme si výborný domček," spokojne povedal Tomy, keď sedel na zemi medzi ostatnými deťmi. Všetci mu prisvedčili. Bol to naozaj skvelý domček. Uprostred stál kotlík s horúcim kakaom a kopa zákuskov.
Pipi sa práve chystala začať hostinu, keď len tak, náhodou, vyzrela von oknom. Vzadu pri dome stál malý chlapec. Býval v mestečku iba niekoľko dní a Pipi ho nepoznala. Chlapec si myslel, že Pipi ho na oslavu nepozve. Celý deň chodil s plačom na krajíčku, a keď sa zvečerilo, šiel potajomky za ostatnými deťmi k vile Vilôčke. Nechcel, aby ho niekto videl. Vykúkal spoza rohu a hľadel na prekrásny vianočný strom a snehový domček, kde sa zhovárali a smiali deti. Odrazu mu v hrdle narástla taká veľká hrča, až ho to zabolelo. Chlapček sa veľmi vyľakal, keď zbadal Pipi vyliezať z domčeka. Chcel rýchlo ujsť, no nevládal sa ani pohnúť.
„A ty si kto?“ spýtala sa ho Pipi.
„Volám sa Elof,“ zašepkal chlapec. „Ni... ničoho sa ani nedotknem,“ vyhŕkol. Potom rýchlo dodal: „Nemohol by som na chvíľku vojsť do domčeka? Dám ti čestné slovo, že nebudem nič jesť.“ „Nepustím ťa do domčeka,“ odvetila vážne Pipi. Nuž áno, presne toto Elof čakal. A hrča v hrdle akoby sa mu ešte zväčšila. „Nepustím ťa do domčeka, keď vravíš, že nebudeš nič jesť,“ povedala Pipi. „Ak však sľúbiš, že zješ viac ako iní, si mojím hosťom,“ a vtisla Elofa do domčeka.
Vzápätí sedel medzi ostatnými deťmi na zemi. Tak sa napchával tortami a kakaom, že hrča v hrdle už nemala viac miesta a zmizla. Oči mu žiarili ako sviece, čo Pipi pozapichovala do stien snehového domčeka.

(Úryvok z knihy Slávnosť u Pipi Dlhej Pančuchy. Preložila T. Handzová-Chmelová)