Ohňostroj pre deduška
Jaroslava Blažková

V kuchyni príjemne hrčí elektrický šľahač. Keď ho stará mama zapne, všetkým v dome sa zbiehajú sliny, lebo to znamená, že budú maškrty. Šľahač šľahá z bielkov sneh a stará mama mieša v modrej mise riedke žlté cestíčko.
- Smiem obliznúť, stará mama, smiem? - natŕča Andrej prst.
Stará mama naň pozrie a zhrozí sa:
- Ideš! Také ruky pchať do cesta! Hybaj sa najprv poumývať!
- Veď dnes som sa už umýval!
- Kedy?
- Ráno.
- Ráno! Ale od tých čias si ktovie kde vymetal. Pozri sa len, ako vyzeráš!
Andrej sa pozrie. To je kriku pre trochu popola. A pre trochu blata. A pre trochu prachu, ktorý sa naň nalepil pod stolom.
- Automechanici, stará mama, sú špinavší! (Andrej, tak ako Rudo Brdo, bude automechanikom pretekárskych áut.)
- Automechanici sa zamažú pri práci, ale po robote sa vždy umyjú. Už aj pochoduj!
Andrej pochoduje asi ako slimáci na pohrebe.
Pod nos si šomre:
- Toľko ma budeš mydliť, toľko, až sa celkom roztopím. Potom nebudeš mať nikoho. Komu budeš potom rozprávať rozprávky a komu kupovať lízanky?
Predstava, že by sa naozaj roztopil, ho rozžiali takmer do plaču. Stará mama si ho pritiahne k modrej bodkovanej zástere:
- Ty moja hlavička, zlatá! Tak ty sa bojíš, že mi bude bez teba smutno? Ty moje kurčiatko!
Stará mama je mäkká, horúca a vonia vanilkou. Andrej tisne nos do teplej vône. Zabudne (veľmi rád), že sa mal umývať, zabudne i stará mama. Je už taká. Kričí, ale srdce má mäkké, horúce, vanilkové. Hladká Andreja po žltej strapatej slame a spamätá sa, až keď na šporáku zasyčí polievka.
Chytro ju odtiahne a začne krájať slížiky. Chlapec sa jej rád pozerá na ruky. Mihajú sa nad doskou, nôž sa V nich blýska ako blesk, skrútená placka sa mení na tenké cverny.
- Ja si myslím, - povie Andrej, - že máš v rukách zamontovaný motorček.
Stará mama sa smeje:
- Veru, dieťa moje, ruky sú najlepší motor. Iba nemehlo ich má babravé. Čo chytí, pokazí.
Andrej sa pozrie na svoje ruky.
- Stará mama, ja budem nenemehlo, - vyhlási a čuduj sa svete, sám od seba ide do kúpeľne.
Keď sa vráti, stará mama už zase mieša cestíčko. Teraz mu bez všetkého dovolí namočiť prst a obliznúť. Cesto je sladké ako med.
Andrej sa však zrazu zľakne:
- To bude už deduškovi? Torta?
- Nie. Robím na večeru bublaninu.
Andrejovi odľahne. Bublanina je koláč s čerešňami. V upečenom ceste vyzerajú čerešne ako bubliny.
- Už som sa bál, že to bude pre deduška. Lebo ja preňho ešte nemám dar.
- Akýže dar? Donesieš mu tortu a pekne povieš vinš. Poď, zopakujeme si ho.
- Ale, stará mama...
- Nič. Tu si pekne sadni, budeš hovoriť za mnou.
Andrej, s tvárou kyslou ako kilo citrónov, si sadne. Stará mama odsunie elektrický šľahač s cukrovým snehom, odstrčí misu s čiernymi čerešňami, poutiera obrus. Na čisté miesto položí malú ošúchanú knižku, na nos si založí okuliare.
- Najskôr ti to prečítam celé, - povie a hneď spustí zvláštnym trasľavým hláskom:

Milovaný deduško,
zlaté srdce máte,
že sa o nás toľko, toľko
nastaráte.

Andrej sa mŕšti, básnička sa mu nepáči. Prečo má hovoriť deduškovi: srdce máte? Prečo nie: srdce máš?
Básnička však pokračuje:

Nech z ruží veniec ovíja
vždy vaše drahé čelo,
by žiaľ, smútok a starosti
už nikdy nepoznalo.

Tieto Verše sa Andrejovi páčia ešte menej. Kto kedy videl muža s vencom na čele? Len Mirabela si raz natrhala púpavy a nosila ich na hlave. Ale deduško? Okrem toho by ho ružový veniec pichal. A je hlúpe želať niekomu pichanie k narodeninám.
Andrej sa tvári ako rozkrojený citrón, stará mama si ho však nevšíma. Číta tretiu časť:

To želám vám ja maličký
váš kučeravý vnúčik,
ja srdca vášho potecha,
staroby vašej púčik.

Andrej vyskočí:
- Deduško nie je žiadna staroba!
- Ale veď to je len taká básnická okrasa.
- To posledné veru nepoviem!
- A to už prečo?
- Aký som ja púčik? Keby mi to povedal Rudo Brdo, hneď naňho skočím.
- Rudo Brdo, - vyhlási stará mama, -je lapaj a zbojník. Ani mi ho nespomínaj. Ak nechceš, aby som šla po varechu, pekne sa usiluj a opakuj po mne:
- Hej, babi, ty vždy vraVíš, že luhať je mrzké, a zrazu ma sama učíš klamstvá. Taká si!
- Ja, že ťa učím klamstvá?
- Áno. Ja predsa nie som maličký. Topánky mám dvanástky. A kučeravý tiež nie som!
Stará mama musí priznať, že Andrej kučeravý nie je.
- Okrasa... Aj ten púčik je okrasa? Ja nechcem byť púčik! Nechcem!
- Keď si taký, nemusíš. Ja ťa nenútim. Ale deduško bude zarmútený, že mu nedáš ani taký malý darček, ako je básnička.
Andrej pozrie do jej okrúhlej tváre:
- Malý darček mu nedám. Ja mu vymyslím taký dar, taký, taký - ako helikoptéra! Uvidíš!
Andrej urobí rukou kruh, velikánsky ako ten, čo opisuje vrtuľa helikoptéry.

(Úryvok z knihy Ohňostroj pre deduška)