Môj veľký brat výmyselník
Tatiana Lucká
ŽOFKA - Matejova mladšia sestra
MATEJ - Žofkin brat
VÝMYSELNÍK
STONOŽKA
STRAŠIDLO ŠIDLO
l. obraz Matejova chlapčenská izba. Jedna stena je posiata hviezdami a planétami z reflexněho materiálu. Pred ňou stojí jednoduchá papierová maketa vesmírnej lode, do ktorej sa zmestí človek. Vyjde z nej Matej, obzerá si raketu. Do izby vtrhne Žofka.
Žofka, Matej, Výmyselník
ŽOFKA Tak som tu!
MATEJ (Na sestričku sa ani nepozrie.) Neskoro. Pred pol hodinou som ťa volal domov. Čo povedali naši? Kým sa nevrátia z návštevy, som za teba zodpovedný.
ŽOFKA Išla som domov, ale na dvore...
MATEJ si zablúdila.
ŽOFKA Nie,ja som...
MATEJ ... zabudla, kde bývame.
ŽOFKA Nie! Ja som sa pobila!!!
MATEJ Čože? Páni, ty ale vyzeráš. Biť sa ako chalan ?!
ŽOFKA Ak to chceš vedieť, Pobila som sa kvôli tebe...
MATEJ Že si bitkárka, Žofia, to som nevedel.
ŽOFKA Ja?! Edo sa začal. Vravel, že nie si žiadny výmyselník a tie tvoje vymýšľačky sú obyčajné... Mám ti to povedať?
MATEJ Von s tým.
ŽOFKA ... hlúposti! A ja, pretože ich počúvam, som... (Klepne sa po čele.) Vieš, čo myslím.
MATEJ Nie.
ŽOFKA ... že som ťukina. A malé decko, ktoré verí výmyslom.
MATEJ Je tam toho.
ŽOFKA Akože?! Edo ma urazil.
MATEJ A ty si sa hneď pobila.
ŽOFKA Ničomu nerozumieš! On sa ti vysmieval. Vysmieval sa nám obom. (Plače.) A smial sa, keď som mu povedala, že v izbe máme vesmír a že si spravil kozmickú loď.
MATEJ (Objíma sestričku.) Zabudni na to. Nech si Edo vraví, čo chce. My vieme svoje, Žofka. A choď sa umyť. A prezleč sa.
ŽOFKA Však sa na mňa nehneváš?
MATEJ Mohol by som sa hnevať na malú bitkárku, ktorá zachraňovala našu česť?
ŽOFKA Matej, ty si môj najlepší brat.
MATEJ A teraz mi daj pokoj. Musím sa učiť.
ŽOFKA Mohol si sa učiť, kým som bola von. Kto mi bude rozprávať rozprávky o vesmíre?
MATEJ Žofia!!!
ŽOFKA Dobre, dobre, keď sa naučíš, potom. Ja počkám.
MATEJ Nebaví ma každý deň pre teba vymýšľať rozprávky. Nie som pestúnka.
ŽOFKA Mne sa veľmi-preveľmi páčia.
MATEJ Pekné príbehy sú aj v knižkách. Vieš čítať, nie?
ŽOFKA Viem, ale pomaly. A tvoje príbehy sú krajšie.
MATEJ Žofia, bež sa umyť!
ŽOFKA Naozaj. Sú najkrajšie.
MATEJ Žofia, do kúpeľne.
ŽOFKA Zvykla som si na ne.
MATEJ Odvykneš si.
ŽOFKA To myslíš vážne?
MATEJ Počula si predsa, nie?
ŽOFKA (Vybuchne.) Takže ja som sa dnes zbytočne pobila! Edo mal pravdu. Nie si výmyselník.
MATEJ Veď to je jedno.
ŽOFKA Jedno?! Zradca!
MATEJ Žofka, som na teba hrdý, že si sa nedala.
ŽOFKA Daj mi pokoj!
MATEJ Naozaj. Si najlepšia sestra na svete. Vždy budem vymýšľať iba pre teba.
ŽOFKA Tak dobre. Idem sa umyť. A ty sa rýchlo nauč a potom vymýšľaj. Niečo veľmi-preveľmi pekné. (Odchádza.)
MATEJ A zaviaž si na teniskách šnúrky.
ŽOFKA Nechce sa mi.
MATEJ Okamžite to sprav!
ŽOFKA Potom. (Potkne sa o šnúrky, spadne.) Aj tak si ich nezaviažem. (Odchádza.)
2. obraz Matej, Výmyselník
MATEJ Dobre, prizabi sa. Malé sestry sú riadne otravy. Prečo nemám brata? Ja jej dám výmyselníka.
VÝMYSELNÍK (Hlas.) Výborne. To som rád. Treba jej spraviť radosť.
MATEJ (Obzerá sa okolo seba.) Žofke?
VÝMYSELNÍK Žofke, tej našej zvedavke.
MATEJ A ty si kto? Ak sa chceš so mnou rozprávať, neskrývaj sa. Kde si?
VÝMYSELNÍK Najbližšie k tebe, ako len môžem byť.
MATEJ Nerozumiem ti, hlas.
VÝMYSELNÍK (Smeje sa.) Vraj hlas, to si nám dal.
MATEJ Prečo nám?
VÝMYSELNÍK Lebo my dvaja sme jeden. Jeden brat výmyselník. Tak nám vraví Žofka. Milé dievčatko.
MATEJ Milé? Neviem, či by ťa stále bavilo pre ňu niečo vymýšľať. Nech to skúsi sama.
VÝMYSELNÍK Maj strpenie, Matej. Ešte je malá, ale my ju to naučíme.
MATEJ Zase my? Tak dosť. Ukáž sa mi.
VÝMYSELNÍK Načo, keď ma nechceš.
MATEJ Veď ťa nepoznám.
VÝMYSELNÍK Takže ma chceš? Povedz.
MATEJ Ako to mám vedieť?
VÝMYSELNÍK Pozor, čas letí. Rozhodni sa.
MATEJ Áno, chcem ťa.
VÝMYSELNÍK (Objaví sa pred Matejom.) Tu som.
MATEJ Páni, moji. Ty si ale čudo!
VÝMYSELNÍK Aký si nespravodlivý voči sebe, Matej. Nepochopil si? Ja som tvoj Výmyselník. Som stále s tebou. Patrím ti.
MATEJ Iba mne?
VÝMYSELNÍK Tebe. Každý človek má svojho Výmyselníka. Niekto sa oňho stará, iný ho nechá zaspať na večné časy.
MATEJ A má od neho pokoj. Možno to spravím aj ja.
VÝMYSELNÍK Ty nie si z tých, Matej. Celý život budeme spolu. A nemrač sa na mňa. Vieš, koľko námahy ma stálo, kým som sa stal viditeľným? Iba niektorí výmyselníci majú takúto moc.
MATEJ Celý život spolu? My dvaja? Stále budeme čosi vymýšľať a nikdy sa toho nezbavíme?
VÝMYSELNÍK Tak nej ako. Budeš človekom, ktorý nie je odkázaný na výmysly iných. Budeš slobodný, tvoja myseľ bude voľná. Čo chceš viac?
MATEJ Ja... Ja neviem. Nikdy som o tom nepremýšľal. Zrazu sme dvaja, a predsa jeden... Zvláštne.
VÝMYSELNÍK Výborne, pochopil si. (Odchádza.)
MATEJ Kam ideš?
VÝMYSELNÍK Stať sa neviditeľným.
MATEJ Teraz, keď ťa potrebujem? O chvíľu je tu Žofka a bude drankať rozprávku o vesmíre alebo... Čo ja viem, o čom. Ostaň, ľahšie sa mi bude vymýšľať. Vyskúšajme to.
VÝMYSELNÍK Ako si praješ, Matej. Zostanem, kým na oblohe nezažiaria hviezdy.
MATEJ Dlhšie nie?
VÝMYSELNÍK Povedal som, do východu hviezd. A zapamätaj si, zbytočné otázky sú k ničomu. Výmyselníci na ne slepnú, hluchnú, až sa napokon z človeka vytratia. (Stojí pred stenou s planétami a hviezdami.) Áno, toto sú naše svety.
(Úryvok z divadelnej hry uverejnenej v zborníku ARTÚR 2003 - 2007)