Pani Zima

Istá vdova mala dve dcéry, jednu peknú a usilovnú, druhú mrzkú a lenivú. Ale tú mrzkú a lenivú mala radšej, lebo to bola jej vlastná dcéra. Pastorkyňa musela robiť všetku robotu v dome, bola popoluškou. Nebožiatko dievča muselo si každý deň sadnúť na širokú cestu ku studni a priasť, až mu krv kvapkala z prstov.
Raz sa vreteno celkom zakrvavilo a dievča sa nahlo do studne umyť ho. Ale vreteno mu vykĺzlo a padlo do vody. Dievča sa rozplakalo a bežalo povedať macoche, čo sa stalo.
Macocha mu mrzko vynadala a rozkázala:
„Keď ti vreteno spadlo, tak ho zas vytiahni!“
Dievčina išla naspäť k studni, ale nevedela, čo si počať. Vo veľkom strachu skočila do nej, že to vreteno vytiahne. Skočila a ocitla sa na krásnej lúke. Na oblohe svietilo slniečko a všade kvitli kvety.
Pobrala sa po tej lúke a prišla k peci, plnej chleba. Chlebík na ňu volal:
„Nože ma vysádž! Vytiahni ma z pece, lebo celý zhorím. Už dávno som upečený.“
Dievča podišlo k peci a povyberalo rad-radom všetok chlieb.
Išlo ďalej a prišlo k jabloní, na ktorej viselo plno jabĺk. Jabloň zavolala:
„Nože ma potras, dievčička! Moje jabĺčka sú už dávno zrelé.“
Dievča potriaslo jabloň, jabĺčka cupkali z nej ako dážď. Triaslo, kým nespadlo i posledné. Potom pokládlo jablká na hŕbku a šlo ďalej. Išlo, išlo, až napokon prišlo k chalúpke, z ktorej vykúkala starena. Mala veľké zuby, dievča sa jej zľaklo a chcelo ujsť. Starena volala:
„Čože sa bojíš, dievčička? Ostaň pri mne! Ak v dome všetko poriadne porobíš, nebude ti zle. Len dbaj o to, žeby si mi posteľ dobre postlala. Periny ponatriasaj, až bude perie lietať, akoby sa na svet sneh sypal. Ja som pani Zima.“
Keď sa starká díevčaťu tak milo prihovorila, osmelilo sa a ostalo u nej v službe. Robilo všetko tak, aby starena bola spokojná. Perinu natriasalo, že sa perie až tak chumelilo. Bolo tam dievčaťu dobre, zlého slova nepočulo a každý deň malo jedla od výmyslu sveta.
Dlho bola dievčina u pani Zimy. Napokon sa jej však začalo cnieť. Sprvu nevedela, čo jej chýba, no potom jej svitlo, že je to clivota za domovom. Čo sa tu mala aj tisíc ráz lepšie, predsa len túžila ísť domov. Jedného dňa vraví panej:
„Veľmi sa mi žiada domov. Hoci sa tu mám dobre ako nikdy, predsa nemôžem ďalej ostať, musím ísť ta hore k svojim."
Pani Zima povedala:
„Páči sa mi, že sa berieš zas domov. Verne si mi slúžila, preto ťa sama zavediem hore na ľudský svet.“
Pojala ju za ruku a viedla k veľkej bráne. Brána bola otvorená, a keď dievča prechádzalo popod ňu, spŕchol hustý zlatý dážď. Dievča ostalo zrazu celé pozlátené.
„To za to, že si bola usilovná,“ riekla pani Zima a podala jej vreteno, čo jej bolo kedysi spadlo do studne. Nato sa brána zavrela a dievča sa našlo hore na zemi neďaleko macochinho domu. Keď prišlo na dvor, zakikiríkal kohút na zrubenej studni:

Domov ide naša mladá,
od zlata sa celá jagá!

Dievča porozprávalo macoche, kde bolo a čo poskusovalo. Macocha závidela. Chcela, aby také šťastie dosiahla i jej špata. Lenivá dcéra si musela najprv sadnúť ku studni a priasť. Aby sa jej vreteno zakrvavilo, vopchala ruku do tŕnia a popichala sa. Potom hodila vreteno do studne a hneď za ním skočila. Dostala sa na krásnu lúku a pustila sa tým istým chodníčkom ako jej sestra. Keď prišla k peci, chlieb zase volal:
„Nože ma vysádž! Vytiahni ma z pece, lebo zhorím. Už dávno som upečený!“
Ale lenivá dievka odvrkla:
„Ba by sa mi chcelo zamazať!“
A šla ďalej. Čoskoro prišla k jabloni.
„Nože ma potras, dievčička!“ volala jabloň. „Potras ma, moje jabĺčka sú už dávno zrelé!“
Dievča odseklo:
„Ešte čo, aby mi doudierali hlavu?“ A kráčalo ďalej.
Keď prišlo pred starenkin dom, nič sa nebálo, lebo už počulo o jej veľkých zuboch, a hneď pristalo do služby. Prvý deň sa šlo pretrhnúť, usilovne robilo a starenku vo všetkom poslúchalo, lebo myslelo na zlato, ktoré od nej dostane. Ale na druhý deň sa mu už pracovať nechcelo, na tretí ešte menej, na štvrtý sa mu už ťažilo aj vstať. Ani posteľ pani Zimy nepostlalo, ako sa patrí, a perinu nenatriaslo, žeby z nej perie lietalo. Pani Zime sa to čoskoro znevidelo a zo služby ho vypovedala. Daromnica sa zaradovala, lebo myslela, že teraz ju už obsype zlatý dážď. Starenka ju priviedla k bráne, a keď dievča prechádzalo popod ňu, vyliala sa naň namiesto zlata smola z veľkého kotla.
„To je odmena za tvoju službu," povedala pani Zima a zavrela bránu.
Daromnica prišla domov celá zasmolená. Zbadal ju kohút na zrubenej studni a zakikiríkal:

Domov ide naša panna,
Celá smolou zababraná!

Smola sa na ňu tak tuho prilepila, že ju nevedela zoškriabať do konca života.
(Z knihy Stolček, prestri sa. Preložila M. Lenková)